rtmp://vku47dwz5.rtmphost.com/kratkadlouhacesta/1. Pred búrkou
Možno len tri veci neboli celkom bežné. Komunistickú stranu Československa hlboko znepokojovala gorbačovovská perestrojka, za ktorou prestarnuté stranícke špičky cítili ohrozenie svojej moci zo strany mladšej komunistickej garnitúry. V Čechách to boli komunistickí a zväzácki funkcionári ako Miroslav Štěpán či Vasil Mohorita, na Slovensku začala verejne vystupovať skupina okolo Viliama Plevzu v Ústave marxizmu-leninizmu, do ktorej patrili Peter Weiss či Pavol Kanis. Napokon, na jar sa chystal ďalší zjazd komunistickej strany.
Druhou vecou, ktorá znepokojovala špičku komunistickej strany, boli prejavy občianskej neposlušnosti. Komunistická strana bola presvedčená, že má situáciu mocensky a represívne pod kontrolou. Ale už v novembri 1987 vznikla mohutná podpisová akcia s 31 požiadavkami, ktorá sa týkala náboženských slobôd a podpísalo ju vyše 500 000 ľudí, z toho 291 tisíc zo Slovenska. Sviečková demonštrácia v Bratislave v marci 1988, rozohnaná striekačkami za asistencie trochu neistých pohľadov slovenskej komunistickej špičky, prizerajúcej sa spoza zácloniek hotela Carlton, už neobhajovala len cirkevné, ale aj občianske práva. V januári 1989 kládli ľudia v Prahe pod sochu svätého Václava verejne kytičky na pamäť upáleného Jana Palacha. Prvé demonštrácie sa konali pri príležitosti dvadsiateho výročia augustovej okupácie v roku 1968. V Čechách vznikli podpisové hárky výzvy Několik vět, ktorú napriek kontrapodpisovej propagande a zastrašovaniu podpísali desaťtisíce ľudí, a nie stovky ako Chartu 77. Na Slovensku činnosť ochrancov prírody prekročila čisto ochranársky rámec a zmenila sa na občiansku aktivitu za zmenu kvality života. Proti opätovnému väzneniu signatárov Charty 77 sa zdvihli verejné protesty, a to aj z radov dovtedy lojálnych umelcov. Na Slovensku vznikli prvé podpisy proti väzneniu piatich disidentov Bratislavskej päťky - Hany Ponickej, Jána Čarnogurského, Miroslava Kusého, Vladimíra Maňáka a Antona Seleckého. Podpísali sa už nielen disidentské kruhy a prvý raz aj Alexander Dubček, ale i spisovatelia, sociológovia, ochranári, ktorým sa v jazyku disidentov hovorilo šedá zóna. Manifest Demokracia pre všetkých Hnutia za občiansku slobodu z októbra 1988 sa stal v Československu prvým reálnym demokratickým politickým programom. Zo Slovenska ho podpísali Ján Čarnogurský, Ivan Hoffman, Jozef Jablonický, Miroslav Kusý, Ján Langoš, Vladimír Maňák, Anton Selecký a Milan Šimečka.
Tretia vec bola možno vôbec najznepokojujúcejšia. Prakticky po celý rok 1989 sa dominovým efektom rozpadal komunistický systém. Bol to proces, ktorý prebiehal postupne v celej strednej, južnej a východnej Európe. V Maďarsku na jar cez rozstrihnuté ostnaté drôty prúdili otvorenými hranicami do Rakúska trabanty a wartburgy z NDR. V Poľsku prebiehal od 6. februára do 5. apríla dialóg za okrúhlym stolom medzi komunistickou mocou a opozičnou Solidaritou, ktorý sa skončil absolútnym víťazstvom Solidarity v prvých poloslobodných voľbách v júni 1989. 9. novembra padol berlínsky múr, symbol rozdeleného světa, a otvorila sa cesta k zjednoteniu Nemecka.
Historickou vlastnosťou prevratov a pučov je ich technokratický charakter. Majú svoje technologické praktiky, možno ich pripraviť a uskutočniť podľa vopred pripraveného plánu. Vlastnosťou revolúcií je, že sa chystajú dlho, ako ponorný, neviditeľný prúd, za cenu mnohých anonymných i menovitých obetí a stroskotaní, ktoré vyvolávajú dojem nezmeniteľnosti režimu a systému. Práve preto prekvapí a zaskočí revolúcia takmer všetkých. Nepripravuje sa ako technická operácia, puč či prevrat, ale vypukne ako požiar. Nachádza strážcov poriadku nepripravených a svojich nositeľov si vytvára z ľudí, ktorí nemali za sebou dráhu profesionálnych revolucionárov a len výnimočne patrili k malým skupinám dlhodobého protestu.
Ani pätnásteho novembra 1989, dva dni pred, nikto netušil, čo sa chystá a najmä o akú veľkú zmenu pôjde.
]]>2. 17. november 1989
Pookupačná Komunistická strana Československa bránila do poslednej chvíle akýmkoľvek zmenám. V praxi to znamenalo diskrimináciu nestraníkov a ich rodín, prenasledovanie vylúčených a vyškrtnutých členov vlastnej strany, väznenie neposlušných, hlboké utlmenie a stratu pamäti celej spoločnosti. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa začal v dôsledku perestrojky a glasnosti rozvoľňovať komunistický systém v Sovietskom zväze. V Československu narazil na odpor skostnatenej poaugustovej moci, opierajúcej sa celých dvadsať rokov o totalitný výklad vedúcej úlohy komunistickej strany v znormalizovanej spoločnosti. Na jar 1989 sa dali do pohybu všetky krajiny strednej, južnej a východnej Európy. S výnimkou Rumunska sme ostali poslednou krajinou nehybnosti.
V novembri 1989 stálo Československo pred rozhodnutím - buď rumunské násilie, alebo ústavná zmena. Komunistická strana bola pripravená na násilie. Počas celých dvadsiatich rokov viedla svoje ozbrojené zložky, paramilitaristické milície a sily verejnej a tajnej bezpečnosti k tomu, aby v prípade potreby represívne zasiahli proti akémukoľvek verejnému prejavu protestu a ako o tom svedčí napríklad príprava akcie Norbert. Táto bola pripravená použiť proti odporcom režimu násilie a prostriedky, typické pre stanné právo a vojenské režimy. Politicky vychádzala z toho, že bývalí členovia strany nemajú silu ani schopnosť obnoviť vnútrostranícky zápas a nestraníci, diskriminovaní po roku 1948 zo samotnej povahy režimu, v ktorom sa po roku 1968 absolútne obnovila vedúca úloha komunistickej strany, nemajú spoločnú platformu ani silu aktivizovať sa.
Neexistovali nekomunistické politické elity. Nemali kde vzniknúť. Všetko, čo sa politicky po roku 1948 v Československu odohrávalo, dialo sa v réžii a vnútri Komunistickej strany. Systém kádrovania znemožňoval deťom z kresťanských, nestraníckych a stranícky postihnutých rodín študovať na vysokých školách, na ktoré sa kládol ideologický dôraz, a na ostatných im sťažoval prístup k vzdelaniu. Nestraníci boli znevýhodňovaní v kariérnom postupe a vylúčení z vedúcich pozícií prakticky vo všetkých povolaniach a zamestnaniach. Demokratická tradícia bola z kolektívnej pamäti vytesnená. Problémom nebolo verejné angažovanie, to sa v zmysle komunistickej ideologie priamo vyžadovalo, ale ako mu odolať, lebo len tak sa dalo uchovať si ľudskú a odbornú integritu.
Ľudia si v dôsledku pozvoľného zlepšovania životnej úrovne neuvedomovali, do akej miery je komunistický režim politicky, ekonomicky a sociálne schátraný a rast životnej úrovne neudržateľný. Málokomu bolo jasné, že po roku 1968 prepáslo Československo základnú zmenu, v dôsledku ktorej sa v západnej civilizácii začal klásť dôraz na kvalitu života, zvyšovanie priemerného veku, ochranu životného prostredia, vzdelanosť, kultúru a využívanie voľného času. Rozdiel kvality života sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch zmenil z kvantitatívneho na kvalitatívny, a ten sa nedal v rámci reštriktívneho komunistického systému vyrovnať. Represie v rámci Československa boli síce na Slovensku menšie a Slovensko vyzeralo navonok ako oáza pokoja, zaplatilo však za to vysokú cenu v podobe neslobody, rastúceho rozdielu životnej úrovne voči vyspelým demokratickým krajinám a nízkej kvality života.
Československo žilo v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch na úkor budúcnosti. Modernizácia Slovenska bola za štyridsať rokov komunistického režimu vykúpená ľudskými obeťami z radov inteligencie, učiteľov, právnikov, lekárov, kultúrnych pracovníkov, cirkví, podnikateľov, remeselníkov, súkromných roľníkov a to jednak rozsiahlymi obeťami na životoch, ale aj v zmarených životných dráhach a v diskriminácii, ktorá siahala v kádrovej politike komunistickej strany od predkov po potomkov.
Nemožno zabúdať ani na to, že samotná komunistická strana označovala obdobie osemdesiatych rokov za stagnáciu, čo bol len zjemňujúci výraz pre rozklad normalizačného režimu, ale aj celého systému. Poučenie z krízového vývoja bolo v poaugustovom režime sumou základných vlastností komunistického systému a jeho pookupačního režimu. Súčasťou a výkonnou zložkou tohto systému bola aj Komunistická strana Slovenska. Slovenskí komunisti sa stali symbolom československých sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Stačí si pripomenúť mená ako Husák, Biľak, Lenárt, Chňoupek. Ich pomáhačmi na Slovensku boli Šalgovič, Colotka, Janák, Hruškovič, Pezlár, Knotek, Šlapka a mnohí ďalší predstavitelia komunistickej moci, ktorí boli stelesnením tohto obdobia.
Staršia generácia slovenských komunistov bola celkom skostnatená. Bývalí reformní komunisti túžili po straníckej rehabilitácii, občianskom zrovnoprávnení a v krúžku okolo Alexandra Dubčeka, do ktorého patrili bývalí komunistickí politici ako Ivan Laluha či Róbert Harenčár potajomky možno aj po nejakej novej forme opakovania roka 1968. Skromné aktivity Obrody Viliama Ciklaminiho a Leninskej iskry, sústredenej tesne pred novembrom 1989 okolo Igora Cibulu a Jozefa Moravčíka ostávali na krotkej platforme demokratického socializmu. Mladší komunistickí intelektuáli ako Peter Weiss a Pavol Kanis z prostredia Ústavu marxizmu-leninizmu pri ÚV KSS boli teoreticky a politicky nastavení na pozvoľnú reformnú zmenu v rámci gorbačovovskej perestrojky. Neboli však vôbec pripravení na zmenu celého systému. Preto v novembri 1989 tvrodšijne bránili všetky pozície komunistickej strany a opúšťali ich len milimeter po milimetri. Prvým a základným problémom Slovenska bolo v roku 1989 nedostatočné vedomie veľkosti zmien, pred ktorými stálo.
]]>3. Dobré ráno, Slovensko
Na tomto zhromaždení sa po jeho skončení stretla na návrh Petra Zajaca skupina, ktorá mala koordinovať spoločné aktivity. Z nej vznikol Koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu v zostave, ktorá sa sformovala o deň neskôr vo vestibule Malej scény SND v zložení, ako ho obsahovalo Vyhlásenie VPN, prečítané na mítingu na Námestí SNP 22. novembra 1989. Koordinačný výbor fungoval potom ako neformálny a nehierarchizovaný orgán VPN vo voľne sa meniacom zložení až do Snemu VPN začiatkom februára 1990. Pracovný koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu tvorili: M. Cipár, maliar, Ľ. Feldek, spisovateľ, M. Kňažko, herec, J. Budaj, ochranár, F. Gál, prognostik, L. Snopko, dramaturg, E. Gindl, novinár, P. Zajac, literárny vedec, V. Kompánek, sochár, M. Bútora, sociológ, R. Sikora, maliar, V. Mikula, kritik, P. Tatár, ochranár, M. Šimečka, spisovateľ, M. Kusý, politológ, M. Žiak, spisovateľ, J. Kučerák, ekonóm, M. Filková, ochranárka, M. Porubjak, dramaturg, B. Kraus, architekt, J. Záriš, pedagóg, J. Jankovič, sochár, A. Zimmermann, programátor.
Toto prvé zhromaždenie v Umeleckej besede možno pokladať za okamih zrodu občianskej iniciatívy, ktorá koordinovala na Slovensku prechod od komunistického k demokratickému systému. Ešte v ten večer vznikol v diskusii Jána Langoša, Jána Budaja, Olega Pastiera, Martina M. Šimečku a Miloša Žiaka aj názov Verejnosť proti násiliu, ktorý sa stal o deň neskôr pomenovaním celej iniciatívy.
Účastníci stretnutia v Umeleckej besede sa potom odobrali na Malú scénu SND, kde Martin Huba v mene hercov zhromaždených na javisku oznámil divákom, že herci vstupujú do štrajku a predstavenie sa nekoná. Podobné oznámenie odznelo aj v Štúdiu Novej scény, kde ho prečítal Marián Labuda, a postupne prestali hrať aj ďalšie divadla.
Skupina ľudí, ktorá novembrovú zmenu na Slovensku uskutočnila, ako spoločná politická či občianska sila pred rokom 1989 neexistovala. Spojili sa v nej viaceré menšie skupiny, ktoré zjednocoval odpor voči režimu. Bol to kresťanský a občiansky disent a ochrancovia životného prostredia, ktorí prekročili pôvodný prah čisto ochranárskych záujmov, fungovali celoplošne a práve preto mohli vytvoriť organizačné podložie Verejnosti proti násiliu. K nim pribudli malé skupinky vedcov a umelcov. Generátorom celého pohybu sa stali výtvarníci, ktorí si v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch udržali najväčšiu mieru integrity a vnútornej sily vzdorovať režimu. Prvým verejným priestorom revolúcie sa stali podobne ako v Prahe divadlá ako lakmusové papieriky novembrovej atmosféry.
Bola to rôznorodá, malá skupina ľudí, ktorá nemala ambíciu stať sa vodcovskou silou revolúcie. Mala však tri vlastnosti, a tie rozhodli o tom, že práve ona uskutočnila na Slovensku zmenu od totalitnej k demokratickej spoločnosti. Vnútorne bola na túto zmenu pripravená, mala odvahu uskutočniť ju a bola nositeľkou jej hodnôt.
Už na druhý deň, v pondelok 20. novembra 1989, bol v Programovom vyhlásení VPN, ktoré napísali na Filozofickej fakulte UK Fedor Gál, Ján Budaj, Valér Mikula, Peter Zajac, Martin Bútora, Peter Tatár a Alfréd Zimmermann a preniesli do Umeleckej besedy, sformulovaný zmysel celého pohybu. Vyhlásenie sa postavilo proti deformáciám v spoločenskom a politickom živote, proti chronickým chorobám ekonomiky, klesaniu úrovne sociálnej a zdravotnej starostlivosti, školstva a kultúry, proti rôznym prejavom sociálnej nespravodlivosti, nedodržiavaniu platných zákonov, devastácii životného prostredia, proti narastajúcemu napätiu medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, generáciami, národmi a národnostmi, a proti prehlbujúcej sa mravnej kríze v spoločnosti. Vyslovilo sa za vytvorenie skutočnej, nie iba predstieranej demokracie. Prvé Vyhlásenie Verejnosti proti násiliu sa končilo vetou: „Zoberme ako občania svoje záležitosti do vlastných rúk!“. To už bola jasná výzva režimu.
Fakticky v tom istom čase, 19. novembra večer, vzniklo v Prahe v Činohernom klube „za účasti zástupcov kultúrneho frontu, nezávislých iniciatív, študentov a ďalších občanov" Občianske fórum. Toto voľné združenie ľudí, kritických k politickým pomerom, si dalo za úlohu prispieť k tomu, aby republika bola slobodná a demokratická.
Obe občianske iniciatívy vznikli paralelne. Už 19. novembra však Milan Kňažko, ktorý sa práve vrátil z Prahy, informoval prvé zhromaždenie v Umeleckej besede o štrajku pražských divadiel a prečítal podporné stanovisko bratislavských divadelných umelcov. Verejnosť proti násiliu a Občianské fórum spolupracovali od prvého okamihu a veľmi rýchlo začali postupovať spoločne. V pozdrave Václava Havla z 21. novembra, ktorý prečítal Milan Kňažko na prvom mítingu VPN a Študentského koordinačného výboru 22. novembra na Námestí SNP, definuje Václav Havel Verejnosť proti násiliu ako slovenský náprotivok Občianskeho fóra. November 1989 bol skutočnou česko-slovenskou revolúciou.
]]>4. Maďarská nezávislá iniciatíva
Začiatkom osemdesiatych rokov sa na Slovensku začala utvárať opozičná skupina mladých maďarských intelektuálov a vysokoškolákov. Patrili k nej László Barak, Péter Hunčík, László Gyurovszky, László Öllös, László Nagy, Nóra Sándor, Károly Tóth, Oszkár Világi a ďalší. Viacero mladých autorov sa sústredilo okolo spisovateľa Lajosa Grendela. Patril medzi nich aj László Szigeti.
Skupina si postupne vybudovala kontakt na maďarskú demokratickú opozíciu okolo Jánosa Kisa a Ferenca Köszega. Mladí intelektuáli sa stretávali na pravidelných ilegálnych bytových univerzitách v Budapešti, kde počúvali odborné politologické a historické prednášky. Preto mali základnú predstavu o prechode z komunistického na demokratický systém z politického a právneho hľadiska znamená prechod z komunistického na demokratický systém.
V Čechách mala skupina kontakty na Bohumila Doležala, neskoršieho spoluzakladateľa Demokratickej iniciatívy, ale aj na disent okolo Václava Havla. V roku 1989 nadviazala styk so slovenským disentom, s Miroslavom Kusým, Milanom Šimečkom, Martinom M. Šimečkom, Jánom Langošom, Jánom Čarnogurským. S Miklósom Durayom spolupracovala vo Výbore pre ochranu menšinových práv v Československu. Disident Duray vzal v rámci jeho činnosti na seba výhradnú účasť pri rozmnožovaní letákov, čím uchránil ostatných pred väzením a sám za to zaplatil v rokoch 1983 a 1985 dvoma viacmesačnými vyšetrovacími väzbami. Spolupráca Miklósa Duraya so slovenským disentom a najmä s Jánom Čarnogurským smerovala aj k vytvoreniu spoločného postoja k menšinovej otázke, k čomu však pre názorové rozdiely nedošlo.
V lete 1989 sa skupina zúčastnila na podpisovej akcii Několik vět (výzvy československého disentu proti štátnej svojvôli komunistického režimu). Zozbierala do päťsto podpisov a prekročila dovtedy začarovaný kruh izolácie od verejnosti. Ešte predtým založila na jar 1989 pri hľadaní politickej platformy maďarskú odbočku P.E.N. klubu. Cez slovenské centrum, založené v septembri 1989 na Medzinárodnom kongrese v Toronte a Montreali ktorého sa zúčastnil Peter Zajac a vo svojom vystúpení sa solidarizoval so spisovateľmi, väznenými v Československu, došlo k prirodzenému stretnutiu slovenských a maďarských opozičných intelektuálov, ktorého iniciátormi boli zo slovenskej strany Martin M. Šimečka a Miloš Žiak.
Osemnásteho novembra 1989 vznikla v Šali Maďarská nezávislá iniciativa, ako formálne ustanovená opozičná skupina s liberálnym politickým programom a prvými dvoma hovorcami: Lászlóm Nagyom a Károlyom Tóthom. Maďarská nezávislá iniciatíva sa už od začiatku jasne politicky vyhranila ako „zástankyňa moderného individualizmu a liberálneho humanizmu". Vo svojom vyhlásení z 24. novembra, teda deň pred programovým vyhlásením VPN a dva dni pred programovým vyhlásením OF, sformulovala svoje zásady: zabezpečenie suverenity štátu, vytvorenie parlamentnej demokracie v systéme viacerých politických strán, oddelenie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, obmedzenie štátnej moci občianskymi právami, ochranu práv názorových menšín, zaručenie možností organizovania a samosprávy pre miestne, regionálne, menšinové, pracovné, náboženské a iné iniciatívy, združenia, spolky, hnutia, zabezpečenie zákonnej rovnoprávnosti všetkých foriem vlastníctva, vytvorenie trhového hospodárstva a slobodného podnikania, zaručenie sociálnych istôt, práva na zdravé životné prostredie a zrušenie ideologickej závislosti vzdelávania, vedy a kultúry. V oblasti národnostných práv prijala MNI dôležitú formuláciu, že "kolektívne práva nemôžu ovplyvniť slobodu jednotlivca". Týmto liberálnym chápaním národnostných práv sa MNI prakticky už od začiatku odlíšila od neskoršieho Durayovho Spolužitia.
Bolo prirodzené, že Verejnosť proti násiliu a Maďarská nezávislá iniciatíva sa stretli v priesečníku novembra 1989 a že sa spolupodieľali na jeho uskutočnení. Vzájomné partnerstvo bolo silným motívom. S výnimkou spontánnej obrany štátnej suverenity proti sovietskym okupačným tankom v auguste 1968 to bolo prvý raz, čo sa v dejinách 19. a 20. storočia, plných vzájomnej konfrontácie, spojili demokratickí Slováci a Maďari. Vytvorili tak celkom nový historický vzorec vzájomného správania.
Vklad Maďarskej nezávislej iniciatívy do novembra 1989 je celkom konkrétny. Veľká väčšina programových bodov MNI tvorí základy moderného chápania slobodného, demokratického usporiadania spoločnosti. Tie podstatné sa stali aj súčasťou Programového vyhlásenia VPN a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov z 25. novembra 1989. V tom je prínos MNI pre november 1989 na Slovensku neodmysliteľný.
]]>5. Vznik VPN
Nie náhodou sa začal november 1989 verejnými diskusiami. Stali sa prvým signálom zmeny. Ľudia pri nich pociťovali priam fyzickú úľavu zo slobodného slova. Začali sa 19. novembra v Umeleckej besede, kde Ľubo Longauer prečítal protestnú rezolúciu, odsudzujúcu brutálny zásah Verejnej bezpečnosti proti pokojnej demonštrácii študentov v Prahe. Už na druhý deň boli verejné diskusie v Štúdiu S, na Vysokej škole múzických umení a na Filozofickej fakulte v Bratislave, potom v Slovenskom národnom divadle a postupne vo viacerých divadlách na celom Slovensku, na pracoviskách, v rodinách, na uliciach.
O jednej veci sa vtedy nediskutovalo, hoci je z historického hľadiska kľúčová. Nikto sa vtedy nepýtal, odkiaľ sa vzali novembroví aktéri. Až neskôr sa vyrojili hlasy odporcov, že november 1989 bol náhodným pohybom náhodných ľudí, v ktorom „nebolo pozitívnej myšlienky, kde nikto nemal jasnú predstavu o tom, čo by sa malo stať, ako by sa to malo stať", ako to napísal komunistický pamfletista, ktorý vychádzal z predstavy, že revolúcia rovná sa vopred pripravenému puču, a pýtal sa, či bolo Slovensko „filiálkou pražského fóra"?
Šíritelia konšpiračných teórií zašli ešte ďalej a tvrdili, že celá revolúcia sa odohrávala v réžii Štátnej bezpečnosti. Zvodky Štátnej bezpečnosti z toho obdobia však ukazujú, že ŠtB bola celkom zmätená a dezorientovaná. Prvé zhromaždenie v Umeleckej besede 19. novembra vôbec nezaregistrovala, rovnako ani kľúčové stretnutie vo vestibule Malej scény SND na obed 20. novembra, na ktorom bol prijatý názov Verejnosť proti násiliu a sformoval sa Koordinačný výbor VPN. Prvá zvodka zaznamenáva, aj to s nepresnými faktickými údajmi o jednotlivých aktéroch, až druhé stretnutie v Umeleckej besede 20. novembra o 17, 00 hod. Celkom v nej však chýba napríklad taký základný údaj, že na stretnutí odznelo prvé Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu, ktoré prečítal Martin Bútora.
Zo zvodky je zrejmé, že autor situačnej správy nemal predstavu o tom, akú podstatnú rolu zohráva vznik Verejnosti proti násiliu, ani o tom, ako sa formuje jej jadro. Z dokumentov samotnej ŠtB je teda jasné, že nehrala pri vzniku Verejnosti proti násiliu, pri tvorbe jej stratégie, ani pri utváraní Koordinačného výboru nijakú úlohu. Celkom naopak – rozkaz prvého námestníka federálneho ministra vnútra a šéfa ŠtB Alojza Lorenca z 20. novembra vyhlásil 3. stupeň mimoriadnych bezpečnostných opatrení „na zmarenie zámerov protivníka a na zabezpečenie pokoja a verejného poriadku na území ČSSR od 8.00 hodín dňa 20. novembra 1989 do odvolania“, čo umožňovalo použiť proti organizátorom najtvrdšie mimozákonné represie.
Možno sa však pýtať ináč a presnejšie: Bolo to, čo sa dialo na Slovensku, niečím vonkajškovým, cudzorodým, odvodeným, čo vlastne len zabránilo prirodzenému pohybu, ktorý sa mal opierať o pohyb vnútri komunistickej strany? Bol november 1989 v dejinách Slovenska mimo ich hlavného prúdu, niečím vykoreneným, čo treba z dejín vytesniť?
To je základná otázka novembra 1989 a podnes ostáva nezodpovedaná. Odpoveď však nemožno hľadať len v samotnom roku 1989. Treba od neho poodstúpiť a pozrieť sa na celé moderné dejiny Slovenska. Existujú v nich tri porovnateľné historické zlomy: rok 1848, 1918 a 1944. Všetky tri boli dvojjediným pokusom o konštituovanie moderného slovenského politického národa nastolením slobodného, demokratického zriadenia.
Prvý pokus v rámci Rakúsko-Uhorska stroskotal na slabosti národného hnutia, pohybujúceho sa medzi revolúciou a reštauráciou, na rakúsko-uhorskom vyrovnaní a na maďarskej národnostnej politike v Uhorsku, v ktorej nebolo miesto pre demokratické vyrovnanie sa s ostatnými národmi a národnosťami Habsburskej monarchie.
Druhý pokus viedol k vytvoreniu demokratického Československa a stroskotal na predstave jednotného československého národa, na falošnej národnostnej koncepcii, na nemeckom fašizme a na slabosti medzinárodného postavenia prvorepublikového Československa.
Tretí pokus v predposlednom roku druhej svetovej vojny chcel vybojovať slobodu so zbraňou v ruke a obnoviť demokratické Československo na základe rovnoprávneho postavenia Čechov a Slovákov. V oboch cieľoch zlyhal a stroskotal na totalitnej povahe komunistickej moci.
November 1989 patrí do tohto historického radu. Len v jeho rámci nadobúda jasný historický význam. Je to typický slovenský paradox, ale jediný, kto doteraz verejne vyslovil vetu o historickej príbuznosti štúrovcov a politickej reprezentácie novembra 1989, bol nemecký minister zahraničných vecí Klaus Kinkel pri otváraní Goetheho inštitútu v Bratislave. A podnes sa nenašiel nikto, kto by sledoval túto historickú súvislosť ako hlavnú vnútornú líniu moderných dejín Slovenska.
Étos novembrových dialógov medzitým vyhasol. Nič to však nemení na význame novembra 1989, ktorý sa stal jedinou pokojnou ústavnou a demokratickou revolúciou v novodobých dejinách Slovenska.
]]>6. Študentské hnutie
Otvorenie hraníc v Maďarsku na jar 1989, prvé poloslobodné voľby v Poľsku v júni a najmä pád berlínskeho múra začiatkom novembra signalizovali, že aj v Československu sa bude čosi diať. Pocit, že je „osamelým kolom v plote", nebol len individuálnym pocitom generálneho tajomníka ÚV KSČ Milouša Jakeša. Dnes už vieme, že KSČ a tajná polícia si uvedomovali rastúci odpor a pripravovali v rámci akcie Norbert internovanie (vr. likvidácie) „nepriateľských osôb" a brutálny zásah proti disentu. Represívne zložky komunistickej strany si strážili jednotlivé významné dátumy, výročie augustovej okupácie a vzniku republiky. Vtedy vládol verejný poriadok. Disent sa pripravoval vystúpiť desiateho decembra, na Deň ľudských práv. Prečo teda študenti?
Prvá odpoveď je historická. Prakticky od konca osemnásteho storočia sa všetky sociálne revolúcie spájali so študentami. Tí predstavovali v moderných európskych dejinách radikálny potenciál krajiny. Boli lakmusovým papierikom vnímavosti voči nespravodlivosti. V štyridsiatych rokoch 19. storočia to boli mladí študenti, ktorí odišli na protest z bratislavského lýcea do Levoče. Vo Viedni sa začala v roku 1848 jar národov študentskými nepokojmi. Boli to prevážne mladí ľudia, čo odišli v Slovenskom národnom povstaní do hôr, v auguste 1968 sa postavili v Československu na uliciach miest proti tankom a v novembri 1989 na námestia.
Študenti a mladí ľudia prenášajú kultúrnu pamäť svedomia spoločenstva, a to aj vtedy, keď je inak spoločnosť otupená. Okrem toho však študenti v novembri 1989 predstavovali generáciu, ktorá nemala osobnú skúsenosť poníženia, hanby, následnej potupy a pokorenia za rok 1968. V roku 1989 boli prvou generáciou, narodenou po roku 1968, ktorá si so sebou neniesla traumu augustovej okupácie, nebola ňou priamo stigmatizovaná, nezlomila sa, morálne sa nezlomila a nerozložila, nemala inštinktívny strach, lebo nezažila sovietskych poradcov a procesy v päťdesiatych rokoch, krvavé stroskotanie robotníkov v NDR v roku 1953, tanky na uliciach Budapešti v roku 1956, Československo v roku 1968 či Poľsko v roku 1980. Tento strach si v komunistických režimoch niesli so sebou ako nočnú moru všetky generácie po roku 1945.
Bol to teda intenzívny pocit neslobody, odpor voči nespravodlivosti, odvaha spojená s dávkou rizika a citlivosť voči násiliu, intenzívny pocit neslobody, ktorá predurčila študentov na to, aby sa ako prví verejne postavili proti násiliu komunistického režimu. A ako to už v dejinách býva, bol to aj falošný signál v podobe informácie o smrti študenta Martina Šmída počas demonštrácie sedemnásteho novembra v Prahe. Táto smrť bola veľmi rýchlo dementovaná: november však už dementovať nešlo.
Všetko sa začalo šestnásteho novembra v bratislavskom podchode na dnešnom Hodžovom námestí, v predvečer pražskej demonštrácie pri príležitosti päťdesiateho výročia úmrtia pražského študenta Jana Opletala. Do dvesto študentiek a študentov tu vytvorilo akúsi protestnú reťaz spojených rúk. Tento zdanlivo nevinný akt, zameraný na obhajobu študentských požiadaviek a reťazou rúk na vzájomnú spolupatričnosť, však bratislavská moc veľmi rýchlo pochopila a tajomník Mestského výboru KSS Gejza Šlapka promptne prisľúbil študentom osobné stretnutie.
Bolo však už neskoro. O deň na to, 17. novembra, polícia krvavo zbila pražských študentov a označila tento brutálny akt za zásah voči "demonštratívnemu vystúpeniu proti socialistickému režimu". A v ďalší deň, 18. novembra, keď sa so študentami v Prahe a v Bratislave začali solidarizovať umelci, vedci a disidenti, predsedníctvo ČNR videlo za pochodom študentov „nepriateľov socializmu a zahraničné antikomunistické centrá, ktoré sa zameriavajú predovšetkým na mladých ľudí a usilujú sa zneužiť ich netprezlivosť, nespokojnosť a prirodzenú kritickosť".
]]>7. ...do svojich rúk
Situácia však bola celkom iná. Keď začali v pondelok 20. a v utorok 21. novembra prúdiť ulicami Bratislavy prvé zástupy ľudí a zhromažďovať sa pod sochou vodcu komunistického puču z februára 1948 Klementa Gottwalda na vtedajšom Gottwaldovom námestí a dnešnom Námestí slobody a večer pod sochou Pavla Országha Hviezdoslava na Hviezdoslavovom námestí, nevedeli, či ich nerozoženú príslušníci Verejnej bezpečnosti a striekacie autá rovnako brutálne ako pred rokom sviečkovú manifestáciu. Napriek tomu vyšli do ulíc. Hľadali si miesto, kde by mohli spoločne a verejne vysloviť svoje pobúrenie a odpor voči režimu.
Riskovali a vedeli to. Komunistická strana sa skutočne pripravovala na represívne zásahy policajných, milicionárskych a vojenských zložiek a na potlačenie akýchkoľvek verejných protestov. Svoje mocenské a ekonomické pozície, ale aj majetok, vplyv a postavenie v každom podniku a v každej inštitúcii bránila do posledného dychu, aj keď bola na začiatku zmätená a dezorientovaná. Každý ďalší ústupok si na nej vynútil len rastúci celospoločenský tlak. Napokon sa pod celonárodným tlakom zdráhavo, po vnútornom odpore a dlhom váhaní rozhodla pre ústup – ale ustupovala s tvrdošijnou zaťatosťou, milimeter po milimetri, aby si zachovala čo najviac z unikajúcej moci. To bola v Československu cena za nenásilný, nekrvavý, ústavný prechod k demokracii.
Ako sa napokon ukázalo, nežná revolúcia vôbec nebola taká nežná. Veľké bútorovské odklínanie sa zmenilo na veľké pranie špinavej bielizne. Vynorili sa démoni všetkých minulostí: predmníchovskej, pomníchovskej, slovenskoštátnej, povojnovej, pražskojarnej, normalizačnej. Ukázalo sa, že ekonomická a sociálna devastácia bola oveľa väčšia ako predstava o rýchlej ekonomickej a sociálnej transformácii. Najhoršie boli postihnuté ľudské vzťahy. Vytratila sa tradičná spolupatričnosť a po roku 1989 začal dominovať bezuzdný egoizmus. Československo nekráčalo po roku 1989 ľahkou cestou a nekráča ňou ani Slovensko od roku 1993. November 1989 bol možno nežnou revolúciou. Ponovembrové obdobie bolo celkom iste tvrdým dopadom.
Nešlo v nijakom prípade len o štrnganie kľúčmi. Komunistická strana používala všetky mocenské páky, ktoré mala k dispozícii. Prvé dni boli v znamení neľútostnej konfrontácie. Komunistická strana, federálny parlament, národné rady, všetky tri vlády označovali všetko, čo sa v krajine dialo, za "udalosti, za ktorými stoja nepriatelia socializmu". Hovorili o tom, že "nechcú ísť cestou provokácií, ktoré sa nám pokúšajú vnútiť určité protisocialistické živly".
Vlády Československej, Českej a Slovenskej socialistickej republiky súhlasili 20. novembra "s opatreniami, ktoré mali za cieľ obnoviť poriadok, chrániť majetok a životy občanov". Komunistická strana bola ústami M. Jakeša 21. novembra rozhodnutá neustúpiť "od ďalšieho rozvoja socializmu v našej krajine". Predsedníctvo ÚV KSS chcelo 21. novembra "zintenzívniť práce na výbere kádrových rezerv pre federálne orgány štátnej správy". Komunistická strana a Revolučné odborové hnutie sa 22. novembra prihlásili k prejavu M. Jakeša, v ktorom mala byť "realisticky ukázaná cesta na prekonanie zložitej situácie v našej krajine". Orgány Komunustickej strany Slovenska 22. novembra tvrdili, že "slovenská vláda je plne zodpovedná za zabezpečenie normálneho, pokojného života a prijíma na to konkrétne opatrenia“. Vedúci funkcionári Československej ľudovej armády na stretnutí 23. novembra vyhlásili, že "odmietajú hazardovať s osudom a životom ľudí a nedopustia anarchiu, ktorú šíria vonkajšie a vnútorné protisocialistické sily", čo nebola v tých časoch verbálna vyhrážka, ale súhlas so straníckou inštrukciou na represívny zásah.
Medzi 17. a 23. novembrom odmietla komunistická strana akýkoľvek dialóg. Bola pripravená použiť a proti študentom aj použila brutálne policajné násilie, využívala príslušníkov a agentov ŠtB na infiltrovanie občianskych iniciatív, v zálohe mala pripravené milície a vojsko, demonštrovala silu prítomnosťou ozbrojených transportérov v Prahe a okolo Bratislavy, rozširovala letáky s výzvami na podporu svojich násilných krokov, vytvorila v rádiu a v televízii, ale aj v tlači úplnú informačnú blokádu a funkcionári komunistickej strany použili celú svoju mašinériu na zastrašovanie študentov a robotníkov.
Nahovárať dnes ľuďom, ktorí na celom Slovensku a v celom Československu prekročili bariéru strachu a vedomí si hrozby mocenského násilia vytrvali a vynútili si zmenu systému, že komunistický systém "sa v Československu rozpadol sám od seba", je dodatočným násilím na tých, čo prejavili veľkú osobnú statočnosť. Boli to totiž oni, ktorí túto zmenu reálne uskutočnili. Upierať im to znamená cynicky popierať to najlepšie v ich vlastných životoch. Ich odvaha fakticky zlomila moc komunistickej strany, čo bolo zmyslom toho "len takého štrngania kľúčmi".]]>8. Študenti: Do ulíc!
Zoberme si len bratislavské kalendárium novembrových udalostí. V pondelok 20. novembra študenti FFUK v Bratislave búrlivo diskutujú v aule univerzity s vedením školy a chystajú sa do ulíc. Ešte v ten deň sa spájajú s poslucháčmi VŠMU v budove na dnešnej Ventúrskej ulici. Študenti Filozofickej fakulty a Vysokej školy múzických umení vstúpia spoločne do štrajku. Priestor budovy VŠMU zmenia počas niekoľkých hodín na revolučné centrum. V hektickom dianí sa v Kaplnke, kde sa ináč hrá študentské divadlo, rodia stratégie postupu a každodenné dramaturgie mítingov. Tu vznikajú vyhlásenia VPN a Študentského hnutia. Na prvom poschodí ťukajú písacie stroje, na prízemí zriaďujú študenti prvú rozmnožovňu textov, tlačové, informačné a zdravotné stredisko. V bočnom trakte vzniká imaginatívne centrum, kde sa pripravujú plagáty a pútače.
Budova VŠMU sa stáva kľúčovým miestom revolúcie. Symbolizuje slovenský november 1989. Nevychádza z nervného podzemia ako pražská Laterna magika v pasáži paláca Adria, v ktorej si aj chodby šuškajú, ako a koho chce režim zlikvidovať. Od prvého dňa má otvorený, verejný charakter, čo sa stáva jej výhodou aj nevýhodou. Tá budova a jej okolie má však aj symbolicky význam. Tu sídlila renesančná, v tom čase jediná uhorská univerzita Academia Istropolitana, v tesnej blízkosti, v budove Univerzitnej knižnice, vyhlásil Uhorský snem revolúciu v roku 1848.
V utorok už štrajkujú študenti prakticky v celej republike. V stredu ráno 22. novembra sa spájajú s občianskou iniciatívou Verejnosť proti násiliu a poskytnú jej v budove VŠMU prístrešie. Tu sa v ten istý deň zrodí pracovný Koordinačný výbor VPN, ktorý utvoria maliar Miroslav Cipár, spisovateľ Ľubomír Feldek, herec Milan Kňažko, ochranár Ján Budaj, prognostik Fedor Gál, dramaturg Ladislav Snopko, novinár Eugen Gindl, literárny vedec Peter Zajac, sochár Vladimír Kompánek, sociológ Martin Bútora, maliar Rudolf Sikora a jeho konateľmi sa okrem nich stávajú kritik Valér Mikula, ochranár Peter Tatár, spisovateľ Martin M. Šimečka, politológ Miroslav Kusý, spisovateľ Miloš Žiak, ekonóm Jozef Kučerák, ochranárka Mária Filková, dramaturg Martin Porubjak, architekt Bohuslav Kraus, pedagóg Juraj Záriš, sochár Jozef Jankovič a programátor Alfréd Zimmermann. Legitimitu dostáva na prvom mítingu na Námestí SNP aklamačne súhlasným potleskom tisíciek rúk.
Od 22. novembra pripravujú študenti s VPN spoločne všetky mítingy na Námestí SNP, generálny štrajk v pondelok 27. novem¬bra a 10. decembra cestu do Hainburgu, ktorou si Slovensko a Československo otvorilo cestu do Európy.
Pôvodný protest proti násiliu sa zmenil na politický zápas o demokratickú tvár spoločnosti. Študentské hnutie prekonalo za niekoľko dní neuveriteľný skok od požiadaviek na zlepšenie študijných podmienok cez požiadavku demokratizácie stávajúceho režimu až k zmene celého spoločenského systému.
Študentské hnutie sa postupne vrátilo k svojej pôvodnej funkcii. Vznikla Vysokoškolská únia Slovenska a stala sa zástupkyňou študentov pri transformácii školstva, najmä pri prijímaní prvého demokratického Zákona o vysokých školách, ktorý im zaručoval autónomiu od štátnej moci a v rámci prijatých samosprávnych princípov založil spoluúčasť pedagógov a poslucháčov na ich riadení.
Študentské hnutie nebolo bez tvárí ani beztvaré. Malo svojich tribúnov Zuzanu Mistríkovú, Miloša Lauka a Antona Popoviča, v osobách Sveťa Bombíka, Daňa Bútoru a Filipa Vagača intelektuálny potenciál, fotograficky ho zaznamenala Petra Bombíková-Maudgil. Medzi jej lídrami bolo množstvo talentov, ktorých mená bude treba vyňať zo zabudnutia. Malo svojich spevákov, rockové kapely, v mladej generácii sa začala utvárať ponovembrová garnitúra publicistov. V osobnosti Juraja Alnera malo svojho demokratického radcu. Jeden z najmladších, vtedajší žiak Strednej všeobecnovzdelávacej školy Milan Nič, ukázal v televíznej diskusii s Vladimírom Mináčom, aký je rozdiel medzi jasným názorom mladého študenta a oportunistickým kľučkovaním špičkového predstaviteľa komunistickej pracujúcej inteligencie.
Individuálne osudy predstaviteľov študentského hnutia na Slovensku sa začali rôzniť, tak ako sa začala diferencovať a polarizovať celá spoločnosť. V novembri 1989 mu však neodňatelne pripadla rola iniciátora a rozbušky celospoločenskej zmeny.]]>9. VPN: Na námestia!
Salónnym revolucionárom sa zdalo, že komunistický systém sa rozpadol ako domček z karát a celý proces nazvali nežným kolapsom. Radikálnym revolucionárom zase chýbalo revolučné násilie. Dodatočne sa im videlo, že zmena nebola spojená s politickou a právnou diskontinuitou s predchádzajúcim režimom. Pod tým prvým rozumeli zákaz Komunistickej strany, pod tým druhým radikálny právny rez. Lenže to prvé nebolo možné vzhľadom na celkovú povahu prechodu z jedného spoločenského systému na druhý v celej strednej Európe formou dohôd pri okrúhlych stoloch, to druhé by znamenalo vládnuť pomocou akýchsi revolučných direktorátov, dekrétov a nariadení, čo by znamenalo vymeniť síce legálne, ale neligitímne komunistické bezprávie za síce legitímne, ale nelegálne revolučné násilie.
Odporcovia novembrovej zmeny začali hovoriť o prevrate, najzreteľnejšie Vladimír Mináč vo svojom pamflete Návraty k prevratu. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide len o hru slov. Za ňou sa však skrýval zreteľný rozdiel v chápaní toho, čo sa odohralo v roku 1989, a to nielen na Slovensku a v Československu, ale v celej strednej Európe.
Každé slovo, každý pojem má svoje symbolické zázemie. Slovo prevrat sa spája v strednej Európe predovšetkým s rokom 1918, keď vzniklo v dôsledku prvej svetovej vojny na pôde Habsburskej monarchie množstvo nových štátov, v ktorých došlo k zásadnej zmene politického, do istej miery právneho a s výnimkou prerozdeľovania majetku len v malej miere ekonomického systému.
Okrem toho evokuje pojem prevratu predstavu vojenskej alebo inej militantnej formy zmeny režimu ako v roku 1948, keď Komunistická strana najprv mocensky obsadila bezpečnostný aparát štátu, potom prostredníctvom milícií, masového verejného nátlaku a generálneho štrajku úplne prevzala politickú moc, následne uskutočnila zmenu celého spoločenského systému a pod mocenskými krídlami Sovietskeho zväzu aj geopolitického zakotvenia Československa.
Slovo prevrat, použité v súvislosti s rokom 1989, potom nabáda na predstavu, že bol akýmsi mechanickým opakom roka 1948, pomstou za komunistický prevrat a že všetko, čo sa odohrávalo v roku 1989, bolo len zrkadlovým obrazom roka 1948: metódy, spôsoby, cesty a v konečnom dôsledku aj výsledky.
Zmena v roku 1989 sa na základe jednoduchého symbolického triku takto obsahovo stotožnila so zmenou v roku 1948, len sa jej pridalo opačné znamienko. Vzbudzoval sa dojem, že výsledkom má byť nový totalitný systém. O úspešnosti tohto falzifikovania dejín svedčí, ako rýchlo sa v najslobodnejších časoch začalo hovoriť o „totalite VPN“ a jej „kabinetnej politike“.
Ako to však bolo naozaj? Predstava, že revolúcia sa spája vždy s násilím, vychádza z deterministického, predovšetkým marxistického chápania dejín. Ale to, čo sa dialo v novembri roku 1989, bolo verejným vzopretím sa proti komunistickému násiliu nenásilnými prostriedkami.
November 1989 bol pravým opakom komunistického puču v roku 1948. Jeho metódou bol zápas o demokratickú legitimitu spravovania vecí verejných a cieľom odstrániť komunistické násilie cestou, inšpirovanou predstavou o demokratickej revolúcii, ktorú vymedzil už v devätnástom storočí ako americký protiklad Francúzskej revolúcie Alexis de Tocqueville.
November 1989 bol pritom zmenou hlbokou, doslova revolučnou. Znamenal základnú zmenu politického, právneho a ekonomického poriadku.
Možno si však položiť otázku, či šlo v novembri 1989 o revolúciu dovŕšenú. Opakované krízy demokracie, a to nielen na Slovensku, ale v celej strednej Európe, svedčia o opaku. Revolučné zmeny z roka 1989 v nej ostávajú aj po dvadsiatich rokoch vnútorne neukotvené. Náchylnosť prijímať nové, aktuálne formy demagógie, autokracie, porušovania slobôd a princípov právneho štátu je stále veľmi vysoká.]]>10. Čo dokáže ulica
V moderných dejinách Slovenska existuje viacero obrazov dejinných udalostí. Obraz Jána Francisciho v hrdinskom postoji dobrovoľníckeho kapitána z roku 1848, s končiarmi v pozadí a s vojenskou družinou, opekajúcou si v údolí pri jánošíkovskom ohni barana, nahradil v roku 1944 obraz partizánov v lesoch s puškou v ruke. Obe udalosti sa symbolicky zobrazovali ako romantický prírodný úkaz.
November 1989 bol revolúciou námestí. Námestia slovenských miest sa vtedy stali verejným zhromaždením, agorou, fórom, demokratickým miestom diskusie a rozhodovania. Tu sa získavala politická legitimita a utváral tlak na komunistickú moc, ktorý vyvrcholil 27. novembra generálnym štrajkom. Po ňom sa prenieslo politické rozhodovanie do fabrík a inštitúcií, do parlamentov a do vlád.
November 1989 bol prvou urbánnou, mestskou revolúciou v dejinách Slovenska. Neodohrával sa na kopcoch ani v lesoch. Mal však aj svoj romantický, krajinný rozmer. Keď vystúpil 23. novembra Martin Bútora na Námestí SNP so slovami: „Definitívne sme sa zbavili strachu. Démon strachu je zahnaný. Sme odkliati!“, nešlo len o kolektívnu terapiu, pomocou ktorej sa mal národ zbaviť strachu, vyše štyridsať rokov ochromujúceho celú spoločnosť, ale aj o dejinný obraz rozprávkovej zakliatej krajiny, stojaci pri zrode slovenského politického národa v polovici devätnásteho storočia.
Pre romantickú generáciu bola rozprávka predobrazom formovania modernej kolektívnej identity. Za celú generáciu to vyjadril Pavol Dobšinský: „Národ si je sám sebe rozprávkou. On v nich žije, tvorí a prechováva sa. Nie sú ony bludom, len jasným svetlom jeho, cez ktoré nazrieť môžeš do tajnej sveta budúcnosti.“
Podľa Ľudovíta Štúra bol podstatou národného zakliatia trest, ktorým je „premena do nešťastného stavu bytosti“, pričom však touto bytosťou nie je u Štúra jednotlivec, ale národ: „Či nie je pravda, že sme všade odhodení, že nás za masu majú, že sme sluhovia druhým – či nie sme zakliati?“
Pre slovenských romantikov znamenalo zakliatie rabstvo, neslobodu a trest za vinu. Odkliatie bolo možné len ako prejav oslobodenia a odčinenia viny. Odklínanie námestí malo byť dovŕšením tohto romantického proroctva. Lenže ono malo aj druhú tvár. Svetský víťaz Jána Bottu síce oslobodí pokorenú krajinu, ale ostane stáť pred tajomstvom zatvorenej knihy osudu, ktorú ako kroniku národa stráži čierny orol. Odkliatie nie je v romantickom mýte definitívnym stavoém. Kniha osudu v ňom píše nové stránky, nové rabstvá, neslobody a tresty za nové previnenia.
Romantickú fázu novembrových námestí vystriedal politický realizmus nasledujúcich dní, mesiacov a rokov. Krátky romantický sen vystriedal dlhý realistický deň. Ten krátky sen však mal svoj význam: „Dobré veci v dejinách majú obyčajne veľmi krátke trvanie. Mávajú však potom rozhodujúci vplyv na to, čo sa neskôr deje v dlhých, vôbec nie krásnych časoch.“
To hovorí Hannah Arendtová. Treba k tomu len dodať, že nestačí len krátky sen. O osude krajiny rozhoduje napokon jej dlhý deň. No nestačí ani len dlhý deň. Bez sna ostáva vyľudnený.]]>11. Verejnosť nieje dav
Jedna z najpopulárnejších kapiel tých čias Tublatanka poskytla aparatúru. K Verejnosti proti násiliu sa pripojili hudobníci, ktorých mená oznamovali rukou písané plagáty: Ráž, Žbirka, Nagy, Záblacká, Kožušník, Bartošová, A., Spišiak, Horňáková, Lehocký, Karvaš, Lučenič, Patejdl, Štulka, Habera, Hečko, Andrašovan, Hronec, Markovič, Greksa, Belák, Mikletič, Junas, Uličný, Dubasová, Bueniey, Balogh.
Miroslav Žbirka pripomenul z tribúny Gorbačova, námestie sa premenilo na javisko návratu Karla Kryla z dvadsaťročnej emigrácie. Vrcholom však boli vystúpenia Ivana Hoffmana a Jara Filipa s Milanom Lasicom v nedeľu 26. novembra pred rozhodujúcim generálnym štrajkom. Pieseň Ivana Hoffmana sa stala novembrovým hitom:
Videli sme tých, ktorí vystierali ruky,
mali ich prázdne a ešte bola tma.
Po našich uliciach odvtedy prešli veky,
zobudili sme sa zo zlého sna.
Sľúbili sme si lásku,
sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať,
sľúbili sme si nový deň.
Tí mladí za nás vystierali ruky,
za nás boli bití, za naše mlčanie.
Po našich uliciach odvtedy prešli veky
a zaznelo zlému posledné zvonenie.
Sľúbili sme si lásku,
sľúbili vravieť pravdu len,
sľúbili sme si vydržať,
sľúbili sme si nový deň.
Jaro Filip s Milanom Lasicom zaspievali dve piesne. Pieseň Do batôžka si nalož s motívom pretvárky, lži a falše, odhodenej do studne, sa hodila do atmosféry námestia. Pieseň Bolo nás jedenásť sa však z rámca toho večerného sneženia vymykala. Milan Lasica spomína, že záverečné slová „pôjdeme sa pozrieť, keď ich budú vešať“, si komunisti z nejakého okresného výboru KSS vysvetlili ako výzvu na vešanie komunistov a hovorí, že to „nebola pravda, ale možno chyba“. Skutočný význam piesne však možno pochopiť až na pozadí toho, čo sa odohralo za dvadsať rokov od novembra 1989:
Bolo nás jedenásť
už nás je len desať
všetci ľudia vravia
že nás budú vešať
Lenže ten desiaty
tíško sa vytratil
nech si vraj obesia
iba nás deviatich
No a ten deviaty
bol tiež neúprosný
a tak sme tu teraz
zostali len ôsmi
Sľúbil nám ten ôsmy
že nás nepodvedie
ale ako vidno
ostalo nás sedem
A vtom aj ten siedmy
vydal sa na cesty
ostali sme teda
teraz iba šiesti
Nuž a ten náš šiesty
pustil tiež do gatí
a už sme tu iba
kamaráti piati
Tuším má ten piaty
dáky čudný výraz
nenazdali sme sa
a už sme len štyria
A vraj aj ten štvrtý
netúži do raja
nenápadne zdúchol
a sme iba traja
Zrazu vraví tretí
čože nás už spája
tak sme tu zostali
len kamarát a ja
Už nás idú vešať
darmo kričím rata
a tak som v tom nechal
toho kamaráta
Bolo nás jedenásť
už nás je len desať
pôjdeme sa pozrieť
keď ho budú vešať]]>12. Človek v davePrvé texty Verejnosti proti násiliu boli prejavmi spolupatričnosti, solidarity a protestu, volaním po dialógu, spoločnými rozhodnutiami a výzvami na konanie.
Programové vyhlásenie Verejnosti proti násiliu, prečítané na Námestí SNP 25. 11. 1989, korešpondovalo s programovým vyhlásením Občianskeho fóra a Maďarskej nezávislej iniciatívy. Stalo sa reálnym programom demokratickej zmeny a slobodnej spoločnosti na Slovensku. Ktoré ciele sa z neho uskutočnili? Ktoré stále len čakajú na naplnenie? A prečo?
PROGRAMOVÉ VYHLÁSENIE
občianskej iniciatívy VEREJNOSŤ PROTI NÁSILIU a KOORDINAČNÉHO VÝBORU SLOVENSKÝCH VYSOKOŠKOLÁKOV
Žiadame vytvoriť zo Slovenskej národnej rady skutočný parlament slovenského národa, v ktorom budú mať zastúpenie všetky zložky našej spoločnosti.
Žiadame zaručiť úplnú slobodu tlače. Novinári, zvoľte si už dnes také vedenie redakcií, ktoré túto slobodu zaručia.
Žiadame zaručiť slobodu podnikania, zhromažďovania, spolčovania, pohybu, svedomia a ďalšie občianske práva a slobody.
Žiadame zrušiť vedúcu úlohu KSČ zakotvenú v ústave a v tomto zmysle zmeniť ústavu.
Žiadame odideologizovať školstvo a kultúru a oddeliť kultúru od štátneho riadenia.
Žiadame zaručiť nestrannosť súdov a prokuratúry a vytvoriť skutočný právny štát.
Žiadame dôslednu odluku cirkvi od štátu.
Žiadame slobodné odborové hnutie a nezávislé študentské organizácie.
Žiadame zrovnoprávniť všetky formy vlastníctva.
Žiadame dôsledne demokratickú federáciu Čechov a Slovákov a zákonné upravenie práv a postavenia národností na princípe plnej a faktickej rovnoprávnosti.
Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie.
Žiadame zaručiť rovnakú šancu pre všetkých pri voľbe povolania a naplnení životnej dráhy.
]]>13. Mediálna revolúcia
Osobitne to platilo o slovenskom novembri 1989. Námestie Slovenského národného povstania v Bratislave sa v čase od 22. novembra do 10. decembra premenilo na miesto rozhodovania. Napriek všetkej improvizovanosti mali rozhodnutia vecnú logiku a následnosť. Tu bol verejne ohlásený študentský štrajk, ktorý spustil solidarizačnú vlnu a Zuzana Mistríková prehovorila o nenásilnom proteste proti násiliu. Tu sa utvorilo občianske spoločenstvo, ktoré prekonalo strach a vzalo svoje záležitosti do vlastných rúk. Tu bola potvrdená legitimita Verejnosti proti násiliu a jej aktérov. Tu sa individuálne vystúpenia menili na výzvy celým sociálnym skupinám. Tu oslovil jeden z lídrov študentského hnutia Anton Popovič robotníkov a roľníkov. Tu vznikla súbežne s demonštráciami pred Justičným palácom masová vlna za prepustenie politických väzňov a oslobodenie Jána Čarnogurského. Tu boli vznesené základné požiadavky na zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany a na slobodné voľby. Tu zaznel hlas Václava Havla a Občianskeho fóra o partnerstve s Verejnosťou proti násiliu a o demokratickej federácii. Tu bol prednesený prvý program Verejnosti proti násiliu. Tu sa vyhlásenia Verejnosti proti násiliu stávali návodom na konanie pre celé Slovensko. Tu bol ohlásený generálny štrajk ako masová forma nátlaku na federálnu a slovenskú vládu, keď odmietla zmenu moci a ponúkla len jej kozmetické úpravy. Tu vzniklo spoločenstvo ľudí, ktoré sa v Deň ľudských práv vydalo 10. decembra na pochod do rakúskeho Hainburgu a prestrihlo hranice vnútornej, ale aj vonkajšej neslobody.
Kľúčový význam médií bol jasný. Komunistické médiá informovali v prvých dňoch o študentských protestoch a solidarizačných aktoch proti mocenskému násiliu ako o podvratnej činnosti, proti ktorej sa chystala komunistická moc zasiahnuť násilím. Televízia informovala o dianí tendenčne a skreslene. Prvý míting na Námestí SNP ignorovala. Preto sa stal vstup do médií hlavnou požiadavkou druhého mítingu 23. novembra. Keď v ten deň z tribúny Eugen Korda verejne ohlásil, že zamestnanci bratislavskej televízie sa solidarizujú s verejnosťou, rokujú s vedením televízie a v prípade nesplnenia ich požiadavok vstúpia do štrajku, vedenie televízie sa zlomilo a v televíznom spravodajstve z Námestia SNP ukázalo vystúpenie Alexandra Dubčeka, ktorý sa po dvadsiatich rokoch navrátil do verejného života.
Už o deň neskôr, v piatok 24. novembra, sa odohral v bratislavskej televízii prvý otvorený dialóg, na ktorom sa zúčastnili riaditelia veľkých závodov, predstavitelia Verejnosti proti násiliu Ján Budaj, Fedor Gál, Milan Kňažko a Vladimír Ondruš a za Študentské hnutie Sveťo Bombík a Miloš Lauko. Po dvadsiatich rokoch zazneli v televízii jasné slová o okupácii Československa v auguste 1968 a prvý raz od roku 1948 požiadavka na zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany.
Na ďalší dialóg v sobotu 25. novembra sa funkcionári Komunistickej strany Slovenska neodvážili už ani prísť a televízia sa stala prvý raz priestorom priamej komunikácie predstaviteľov Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov s celým Slovenskom.
Spojenie verejného tlaku na Námestí SNP so vstupom do médií sa stalo urýchľovačom zmeny na celom Slovensku. Prvé mítingy na námestiach miest a mestečiek sa stali predzvesťou generálneho štrajku, ktorým sa zmena preniesla z námestí do závodov a inštitúcií verejnej správy.
Tento proces sa nedal zadržať. V nasledujúcich dňoch a mesiacoch sa stali televízia a rozhlas tribúnou verejnej diskusie, ktorá spečatila pád komunistickej moci.
Československá nežná revolúcia sa stala mediálnym predobrazom ružovej revolúcie v Gruzínsku, oranžovej revolúcie na Ukrajine, buldozérovej revolúcie v Srbsku, tulipánovej revolúcie v Kirgizsku, džinsovej revolúcie v Bielorusku a svojím spôsobom aj iránskej zelenej revolúcie. Vo všetkých prípadoch sa však ukázalo, že ich výsledok závisel od vnútornej pripravenosti jednotlivých krajín na demokratickú zmenu a v prípade víťazstva od ich schopnosti reálne ju uskutočniť v každodennej politickej praxi.]]>14. Generálny štrajk
Predseda federálnej vlády Ladislav Adamec sa síce prvý raz stretol s predstaviteľmi Občianskeho fóra v utorok 21. novembra, nebolo to však nijaké politické rokovanie, čo platilo aj o stretnutí predsedu slovenskej vlády s predstaviteľmi slovenských študentov 24. novembra v Bratislave.
Až 22. novembra vo večerných hodinách odvolalo vedenie Komunistickej strany Československa ozbrojené jednotky Ľudových milícií, ktoré pricestovali na príkaz generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa do Prahy z jednotlivých krajov. 23. novembra dokončil generálny štáb Československej ľudovej armády prípravy na ozbrojený zásah proti demonštrantom a opozičným centrám. Vedenie Komunistickej strany Československa sa až o deň na to rozhodlo zriecť sa brutálneho násilia.
Ešte v piatok 24. novembra bola Komunistická strana Československa ochotná urobiť vo svojom vedení len kozmetické personálne úpravy. Miloš Jakeš navrhoval uvoľniť z predsedníctva len Gustáva Husáka, Aloisa Indru a Karla Hoffmana s tým, že prví dvaja mali zostať vo svojich štátnych funkciách a až na to, že Jakeša vo funkcii generálneho tajomníka vystriedal Karel Urbánek, zmeny nešli za jeho návrhy.
Vystúpenie Ladislava Adamca na Letenskej pláni 26. novembra sa skončilo jeho fiaskom, rovnako ako vystúpenie Štefana Murína v Bratislave na Námestí Slovenského národného povstania 27. novembra. Obaja hovorili aparátnickým jazykom starej doby, ktorý už demonštrantov nemohol uspokojiť.
Zákopové postoje vedenia Komunistickej strany Československa a Komunistickej strany Slovenska zosilnili tlak verejnosti, smerujúci ku generálnemu štrajku v celom Československu. Generálny štrajk sa uskutočnil v pondelok 27. novembra. Niesol sa v znamení dvoch základných požiadaviek - skoncovať s vedúcou úlohou Komunistickej strany v spoločnosti a umožniť slobodné voľby. Bol to symbolický štrajk, v ktorom ľudia prerušili v závodoch a inštitúciách napoludnie na dve hodiny prácu a podľa odhadov sa ho zúčastnila polovica zamestnancov. Jeho účinok však bol masívny – protest študentov a verejnosti sa stal postojom celej spoločnosti.
Až generálny štrajk prinútil komunistickú moc k skutočným rokovaniam s Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu. Vedenia Komunistickej strany Československa a Slovenska sa totálne zdiskreditovali a tak sa 28. novembra začalo druhé kolo politických rokovaní delegácie federálnej vlády s predstaviteľmi Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu, ktorú zastupoval Ján Čarnogurský. Ich výsledkom bola dohoda, že federálna vláda sa 3. decembra predstaví v novom zložení a vo svojom programovom vyhlásení poskytne záruky, že je pripravená vytvoriť predpoklady pre zabezpečenie slobodných volieb, slobody zhromažďovania a spolčovania, slobody prejavu a tlače, zrušenie štátneho dozoru nad cirkvami a zmenu branného zákona. Zároveň sa Adamcova vláda zaviazala odsúdiť vojenskú intervenciu piatich štátov Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968 a predložiť Federálnemu zhromaždeniu návrh ústavného zákona, ktorým sa rušila vedúca úloha Komunistickej strany. Okrem toho mala presadiť vo Federálnom zhromaždení vznik komisie, dohliadajúcej na vyšetrovanie udalostí 17. novembra a zaručiť voľný vstup predstaviteľov Občianskeho fóra do masových médií.
29. novembra rokovala delegácia Verejnosti proti násiliu s podpredsedom slovenskej vlády Štefanom Murínom a 30. novembra s predsedom vlády Pavlom Hrivnákom, podpredsedom vlády Murínom a ministrom spravodlivosti Milanom Čičom o zmenách v slovenskej vláde. Na rozdiel od Ladislava Adamca, ktorý kládol v ďalších rokovaniach tvrdý odpor, predstavitelia slovenskej vlády vyprázdňovali pozície bez veľkého odporu, čo im umožňovala aj deklarovaná stratégia vedenia Verejnosti proti násiliu, ktoré sa v tejto fáze nechcelo podielať na moci, ale zamerať na kontrolu jej výkonu.]]>15. Ahoj, Európa!
Pochod do Hainburgu, ktorým sa prvý raz po vyše štyridsatich rokoch ostnatého drôtu a železnej opony medzi Západom a Východom otvorili hranice Československa do slobodného sveta, znamenal vyvrcholenie revolučnej eufórie z novembrovej zmeny a súčasne vyvrcholenie dynamiky činnosti Verejnosti proti násiliu, ktorá bola dovtedy hnacím motorom revolúcie nielen na Slovensku, ale v celom Československu.
Na prevzatie moci, ktorým sa začala realistická ponovembrová fáza, už nebola Verejnosť proti násiliu tak dobre pripravená. Jej základnými požiadavkami bolo zrušenie vedúcej úlohy Komunistickej strany v spoločnosti a príprava slobodných volieb. Koncepcia Verejnosti proti násiliu, podobne ako sprvu aj Občianskeho fóra vychádzala z toho, že do slobodných volieb neprevezme moc, ale vo vrcholných exekutívnych orgánoch bude vykonávať len akúsi úlohu kontrolóra moci.
Možno to povedať aj tak, že pri preberaní moci zaskočila Verejnosť proti násiliu jej vlastná dynamika. Pokým Občianske fórum rokovalo s predsedom federálnej vlády Ladislavom Adamcom o úpravách v rámci existujúcej vlády, Verejnosť proti násiliu vyvíjala na Občianske fórum tlak a požadovala Adamcovo odstúpenie.
Keď Ladislav Adamec navrhol 3. decembra kozmetické úpravy v rámci existujúcej vládnej garnitúry, čo verejnosť pobúrilo a zburcovalo k novým hrozbám generálneho štrajku, pochopilo Občianske fórum, že sa musí prestať spoliehať na Adamca ako na svojho partnera a prehodnotilo aj svoj vzťah k moci. Na rokovaní predstaviteľov Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu v noci zo 6. na 7. decembra pripustil Václav Havel prvý raz možnosť, že by mohol po odstúpení Ladislava Adamca z funkcie predsedu vlády a Gustáva Husáka z funkcie prezidenta republiky kandidovať na funkciu prezidenta, čo dovtedy striktne odmietal. Tento návrh podporila na rokovaní aj delegácia Verejnosti proti násiliu, ktorú tvorili Ján Budaj, Milan Kňažko, Vladimír Ondruš, Ján Čarnogurský a Miroslav Kusý.
V novej situácii bolo treba otvoriť aj otázku funkcie predsedu federálnej vlády. Prvotná predstava Václava Havla a Občianskeho fóra vychádzala z toho, že by sa ním mohol stať disident Ján Čarnogurský. Politická realita však smerovala ku kandidatúre Mariána Čalfu, podpredsedu poslednej komunistickej vlády, ktorého navrhol na funkciu predsedu vlády Ladislav Adamec.
Túto predstavu napokon Občianske fórum a Verejnosť proti násiliu akceptovali s tým, že ju pokladali za prechodné riešenie a Mariána Čalfu za potenciálne slabého predsedu vlády. Ako sa ukázalo, mýlili sa. Marián Čalfa ostal na čele federálnej vlády nielen do júnových volieb v roku 1990, ale ako lojálny predstaviteľ Verejnosti proti násiliu až do volieb v roku 1992.
Ďalším problémom bola otázka, aké miesto bude patriť v nových politických pomeroch Alexandrovi Dubčekovi, ktorý ako reprezentant porážky v roku 1968 nemal podporu na funkciu prezidenta vo Verejnosti proti násiliu, ale o to silnejšiu v Slovenskej národnej rade a medzi predstaviteľmi slovenských komunistických satelitov vo federálnej vláde. Tým sa otvorila tradičná háklivá otázka vyváženosti moci medzi Čechmi a Slovákmi vo vrcholných ústavných funkciách.
Takáto bola situácia v druhý decembrový týždeň, v čase vrcholiacich príprav na pochod do Hainburgu, kedy sa začali rozdávať aj prvé ponovembrové mocenské karty.]]>16. Košice nie sú Bratislava
V slovenských regiónoch, mestách a obciach prebiehala novembrová revolúcia v jednotlivostiach odlišne a mala rozdielny rytmus. Mnohé črty však mala spoločné. Niekde dochádzalo k prvým protestom už okolo 20. novembra. Jeden z nich opisuje Dano Brezina v Rimavskej Sobote: „No a v pondelok ráno išli so slovenskou zástavou po meste. Zhodou okolností my sme tam, niečo na tržnici filmovali, tak som ich zastavil, že čo robia akože, kam idú? No však nevieš? A ja hovorím, viem, ale treba ľudí zohnať a keď už chodíte, tak zoberte nejakú kroniku. A tak sme im kúpili kroniku, dodnes je schovaná v Rimavskej Sobote, bolo v nej okolo 15 000 podpisov. A keď ľudia videli tú kroniku a zástavu, tak sa začali normálne zapisovať a tak to začalo fungovať u nás v Rimavskej Sobote. Tá kronika je u nášho kamaráta v garáži.“
Prvé základné informácie o revolúcii nepochádzali z Bratislavy, ale z Prahy, najčastejšie prostredníctvom Hlasu Ameriky a Rádia Slobodná Európa, ktoré preferovali pražské dianie. Preto v mnohých mestách vznikli pred Verejnosťou proti násiliu Občianske fóra, najmä na východnom Slovensku a v mestách s vysokými školami, kde mali študenti priamy styk s českými vysokoškolákmi.
V Martine sa začal prvý štrajk divadelníkov už 22. novembra a okolo osobností ako Ivan Giač a Jozef Ciller sa začalo tvoriť aj Koordinačné centrum Verejnosti proti násiliu. Až po 23. novembri, na konci mediálnej blokády, začali fungovať informácie z bratislavského Námestia SNP ako návestia na konanie po celom Slovensku. Prejavilo sa to potom najmä pri organizovaní generálneho štrajku, ktorý bol vo väčšine miest na Slovensku zlomovým okamihom, lebo do činnosti Verejnosti proti násiliu sa zapojili aj mnohé podniky. Alfréd Haško opisuje situáciu v Kremnici deň pred generálnym štrajkom: „Tak sme obsadili mestský rozhlas v meste a hneď do toho sneženia sme pustili Modlitbu pre Martu a požiadali sme všetkých občanov mesta, aby prišli do kultúrneho strediska. O siedmej večer tam prišlo 300-400 ľudí. Na druhý deň, 27. novembra bol generálny štrajk. Na tomto stretnutí sme založili Verejnosť proti násiliu v Kremnici.“
Osobitným problémom bol vzťah regionálnych štruktúr k centru. Niektoré okresné štruktúry Verejnosti proti násiliu mali pocit, že sú radikálnejšie ako bratislavské centrum. Zuzana Dzivjaková napríklad spomína: „Z celej tej doby mám pocit a presvedčenie, že sme boli po okresoch revolučnejší, ako to bolo v centrále v Bratislave, ba dokonca väčšiu revolučnosť bolo cítiť v Košiciach, ktorej nositeľmi boli v tej dobe Marcel Strýko, Jožo Križan, Daniel Líška a ďalší.“ Jozef Šušaník si z prvého snemu v Bratislave pamätá, že sa tam prijala myšlienka, „že komunisti môžu byť dokonca vo výboroch Verejnosti proti násiliu a Jano Budaj to odobril a to sa mi jednoducho zdalo, že to naozaj nie je dobré.“
Niektoré okresné štruktúry boli s činnosťou Koordinačného centra spokojné. Hovorí o tom napríklad Imrich Michalovský z Novej Bane: „... keď sme niečo chceli, tak sme jednoducho sadli do auta a išli sme na Koordinačné centrum a nestalo sa, že keď sme niečo žiadali, že by sme to neboli dostali:“ Väčšina okresných štruktúr však bola so spoluprácou nespokojná. Plasticky dôvody nespokojnosti opisuje Alžbeta Hanzlíková z Martina: „Keď sme raz išli na Ventúrsku, na Koordinačné centrum, strašne dlho nás tam nechali čakať. Nikto si nás nevšimol, na tej pavlači sme postávali a potom ani to si nepamätám, kto vtedy s nami hovoril.“
Štruktúry Verejnosti proti násiliu sa menili trikrát. Prvý raz v novembri a decembri 1989, kedy sa utváral vzťah medzi Verejnosťou proti násiliu a Občianskym fórom, druhý raz pri vzniku Kresťanskodemokratického hnutia a tretí raz pri rozčesnutí Verejnosti proti násiliu a vzniku Hnutia za demokratické Slovensko. Daniel Pastirčák o tom hovorí: „Postupne silnela taká skupina, ktorá bola stále silnejšia a v Michalovciach sa stalo to, že nakoniec úplne celá Verejnosť proti násiliu skončilo ako Hnutie za demokratické Slovensko. A zatiaľ nikto z nás nespomenul to, že hneď v januári 1990 vzniklo Kresťanskodemokratické hnutie, že časť tých prvých ľudí u nás odišla doňho.
Treba však povedať najmä to základné. Verejnosť proti násiliu dokázala vo všetkých štruktúrach pri všetkej chaotickosti a improvizovanosti uskutočniť nielen politickú zmenu v novembri 1989, ale aj vyhrať parlamentné voľby v júni 1990. Bolo to možné len preto, že sa v nej združovali ľudia prvej hodiny. Tí mali najviac odvahy postaviť sa proti komunistickej moci a doviesť v prvých slobodných voľbách víťazstvo do konca. ]]>17. Zmena pri kormidle
Pri tvorbe federálnej a slovenskej vlády šlo ešte stále o istý kompromis. Predsedom federálnej vlády sa stal Marián Čalfa, ktorý bol podpredsedom poslednej Adamcovej vlády. Podpredsedmi novej vlády sa však už stali Ján Čarnogurský a Waltr Komárek ako predstavitelia novej moci a členmi vlády Vladimír Dlouhý, Jiří Dienstbier, Petr Pithart, Václav Valeš, Václav Klaus, Petr Miller, Slavomír Stračár, Richard Sacher, Vladimír Prikazský a ako riaditeľ Federálneho úradu pre tlač a informácie na úrovni ministra Miroslav Kusý, ktorí reprezentovali Občianske fórum, Verejnosť proti násiliu a neskoršie Kresťanskodemokratické hnutie.
Slovenskú vládu Milana Čiča, posledného ministra spravodlivosti komunistickej vlády, tvorili ministri, ktorí vzišli z jeho dohôd s Verejnosťou proti násiliu, medzi nimi aj jej budúci predstavitelia v parlamentných voľbách v júni 1990 Vladimír Ondruš, Ladislav Kováč, Michal Kováč, Vladimír Mečiar a Ladislav Snopko.
Na rozdiel od Mariána Čalfu však mala lojalita Milana Čiča voči Verejnosti proti násiliu len situačnú platnosť. Už v januári 1990 sa stal spolu s predsedom Slovenskej národnej rady Rudolfom Schusterom brzdou ďalšieho politického vývoja, čo vytváralo po nástupe Petra Pitharta do funkcie predsedu českej vlády 6. februára 1990 asymetriu medzi dynamickým vývojom v Českej republike a pribrzdenou situáciou v Slovenskej republike.
Vo vládach Mariána Čalfu a Milana Čiča boli aj zástupcovia „historických“ politických strán, v rokoch 1948-1989 vazalov Komunistickej strany v Národnom fronte. Je zaujímavé, že to boli práve predstavitelia týchto strán, ktorí v tom čase žiadali zrušenie Komunistickej strany Československa. V rámci Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu zaznievali takéto hlasy z regionálnych štruktúr, ale nestali sa nikdy oficiálnym postojom samotných vedení.
Dňa 29. decembra sa stal československým prezidentom Václav Havel. Okolo jeho voľby vznikli konšpiratívne teórie, zakladajúce sa na tvrdení, že medzi Občianskym fórom a Komunistickou stranou Československa došlo pri Havlovej voľbe k tajnej dohode. Tieto teórie sa neopierajú o nijaké argumenty, dokumenty či doklady, vyplývajú skôr z nevraživosti predstaviteľov starého režimu alebo z frustrácie niektorých nositeľov nového režimu.
Najspoľahlivejším svedectvom neudržateľnosti takýchto a podobných konšpiratívnych teórií sú slová českého historika Jiřího Suka z jeho základnej publikácie Labyrintem revoluce: „Dohodu s Havlom možno ťažko charakterizovať inak ako politický dohovor predstaviteľa štátu s hlavou demokratického hnutia, ktorého účelom bolo urýchliť demokratický proces. Objavili sa pokusy interpretovať ho ako tajný pakt predstaviteľov nastupujúcich politických elít s exponentmi starého režimu... Môžeme s istotou tvrdiť, že nič také 15. decembra 1989 nebolo dohodnuté“.
Podobné, ešte striktnejšie osobné svedectvo podal Petr Pithart vo svojej memoárovej knihe Devětaosmdesátý. Tu komentuje domnelé indície, že by mohla existovať nejaká tajná dohoda s Komunistickou stranou Československa nasledovne: „Tie vety som vyslovil 22. decembra 1989 ja. Referoval som vtedy pred našimi ľuďmi z KC OF a VPN o tom, že tajomník KSČ Mohorita v súvislosti s voľbou prezidenta republiky hovoril o istých ,zárukách‘. Hovoril som, že ide o niečo, pre čo ,nie je zatiaľ presný termín´. Mohorita o tom však hovoril pri ,okrúhlom stole‘, teda pri verejnom, nahrávanom rokovaní pred predstaviteľmi ostatných nekomunistických strán, a nie pri nejakom diskrétnom stretnutí. Vtedy tam vravel, že ak sa máme dohodnúť na spoločnom kandidátovi, musia mať, teda komunistickí poslanci ,mandát‘. Myslel tým najskôr záruky od spoločného kandidáta (nie prezidenta), „ktoré nebudú nikdy zverejnené“. Nemohol myslieť nič iné ako istotu, že budú vôbec sedieť v parlamente. Dodal som vtedy, že Václav Havel je istotne ochotný vyvrátiť ich obavy, že by sme ich chceli všetkých do jedného vyhádzať. Tým sa to skončilo. Nijaké ďalšie rokovania o ,zárukách‘ neboli zaznamenané, a vtedy sa zaznamenávalo až posadnuto úplne všetko.“
Komplikovanejšia bola otázka roly Alexandra Dubčeka, ktorý si robil ašpiráciu na funkciu prezidenta, podporovanú nielen predsedníctvom Slovenskej národnej rady, ale aj skupinou šesťdesiatosmičkárov v Občianskom fóre. Občianske fórum spolu s Verejnosťou proti násiliu však ako celok podporilo voľbu Václava Havla ako muža novembra 1989 a Alexander Dubček sa po kooptácii do Federálenho zhromaždenia stal jeho predsedom. Vedenie Verejnosti proti násiliu si vymohlo od Václava Havla prísľub, že prvé funkčné obdobie nového prezidenta sa skončí po slobodných voľbách v júni 1990. Bolo to aj v Havlových intenciách, lebo vtedy vychádzal z presvedčenia, že vo funkcii prezidenta republiky zostane len krátke obdobie.
Do konca roka 1989 sa uskutočnili s výnimkou českej vlády všetky mocenské zmeny v Československu. Novembrová zmena spoločenského systému prešla z revolučnej do realistickej fázy.]]>18. Mozartov dom
30. novembra 1989 dostala Verejnosť proti násiliu rozhodnutím Bytového odboru – dislokačného oddelenia Národného výboru hlavného mesta Bratislavy k dispozícii päť miestností v Mozartovom dome oproti Vysokej škole múzických umení, ktorý bol v správe Mestského domu kultúry a osvety.
Bol to zvláštny dom. Ventúrska ulica, pomenovaná po meštianskej rodine Venturovcov, pochádzajúcich z Talianska, je jednou z dvoch najstarších ulíc Bratislavy. Lemuje ju rad palácových stavieb, rokokový Erdödyho palác v dome číslo 1, Zichyho palác v dome číslo 11, palác Lepoloda de Pauli na čísle 13 a v dome číslo 10 Pálffyho palác, prezývaný aj Mozartov dom podľa toho, že v ňom mal koncertovať šesťročný Wolfgang Amadeus Mozart.
Do novembra 1989 bolo v tomto dome sídlo Večernej univerzity marxizmu-leninizmu. Keď sa doňho nasťahovala Verejnosť proti násiliu, viseli na stene ešte stále inštruktážne tabule s poučkami z vedeckého komunizmu, dialektickej a materialistickej filozofie, z dejín robotníckeho hnutia a obrazy vodcov revolučného hnutia. Podobný osud mala aj neskoršia budova Kresťanskodemokratického hnutia na Žabotovej ulici, ktorá bola predtým sídlom Krajského výboru Komunistickej strany Slovenska. Kresťanskí demokrati sa tu pokúšali dosť dlho vyhnať z domu ducha komunistickej strany.
Sídlo Verejnosti proti násiliu však bolo zvláštne najmä tým, že sa v ňom naplno rozvinul duch hnutia. Tento pojem vznikol po novembri 1989 a vyjadroval rozdiel medzi politickými stranami, ktoré sa za múrmi sekretariátov venovali politike a hnutiami, v ktorých sa krížili s politickou činnosťou najrozmanitejšie občianske aktivity od jednoduchej informácie občanom cez právnu poradňu a psychologickú pomoc až po kultúrne aktivity, redakcie časopisov Verejnosť a Kultúrny život, počítačové stredisko, archív, až po rodiace sa prvotnopospolné podnikateľské aktivity. Jeden trakt na prvom poschodí bol vyhradený politickej činnosti Verejnosti proti násiliu, Maďarskej nezávislej iniciatívy a tlačovému oddeleniu.
Bola to zvláštna kohabitácia. Jej umeleckým vrcholom bola vegetariánska reštaurácia v suteréne a kaviarnička v átriu, v ktorej sedávali vedľa seba vo vášnivých rozhovoroch pri káve študenti s lídrami Verejnosti proti násiliu. Nikdy predtým ani potom neboli politici v slovenskej politike tak blízko ľuďom, a je len paradoxom dejín, že práve týchto politikov obvinil neskôr Vladimír Mečiar z kabinetnej politiky.
Rovnakým paradoxom ostalo aj to, že keď sa do Mozartovho domu nasťahovalo po Verejnosti proti násiliu rakúske veľvyslanectvo, pri prestavbe sa našli v stenách hromady odpočúvacích zariadení, od telefónnej centrály, z ktorej bola pred rokom 1989 odpočúvaná tretina Bratislavy až po najmodernejšie odpočúvacie zariadenia, vyrobené po roku 1989.
Atmosféra Mozartovho domu zodpovedala romantickej tradícii spoločenstva družnosti, priateľstva a obetavosti. Jeho výrazom bolo všeobecné tykanie, od prezidenta republiky po dievčatá, ktoré varili kávu na smrť uťahaným politikom. S koncom Mozartovho domu zanikol aj fenomén hnuta, ktorý pretrval len v názve jednej politickej strany. ]]>19. Vazenia sa buria
Bolo si ťažko predstaviť, že pohyb, ktorý zachvátil celé Československo, obíde väznice. Väzni sa v podstate domáhali zlepšenia podmienok. Nezriedka sa pritom stierala tenulinká hranica medzi oprávneným volaním po ľudských podmienkach a faktom, že až na výnimky, ktoré súviseli s komunistickým zneužívaním práva boli väzni odsúdení na základe reálne spáchaných trestných činov.
23. decembra predseda slovenskej vlády Milan Čič v diskusii na Koordinačnom výbore Verejnosti proti násiliu prisľúbil, že 24. decembra prijme hovorcov vzbury zo Želiezoviec a z Leopoldova a bude s nimi priamo rokovať. Svoj sľub nedodržal. Radšej zaželal ľuďom z televíznych obrazoviek šťastné a veselé Vianoce. Keď sa potom objavili predstavitelia Verejnosti proti násiliu s väzenskými lídrami vo večerných hodinách v Slovenskej televízii a v Slovenskom rozhlase, ľudia ostali pri štedrovečernom jedle v šoku.
Tento šok sa zopakoval, keď novozvolený prezident Václav Havel vyhlásil 1. januára 1990 bez prípravy akýchkoľvek resocializačných opatrení rozsiahlu amnestiu. Krok Václava Havla mal vnútornú logiku bývalého väzňa komunistického režimu, ale samotní väzni ani verejnosť naň neboli vôbec pripravení, a tak sa mnohí amnestovaní väzni dostali veľmi rýchlo späť do väzenia.
Tretí šok zažila verejnosť 1. marca v Leopoldove, keď sa v objekte zvanom Hrad zabarikádovalo 217 väzňov, vyhlásili hladovku a odmietli poslušnosť. Vzbura vyvrcholila 28. marca 1990, kedy väzni zapálili strechu Hradu. Po šesťhodinovom neúspešnom vyjednávaní zasiahli príslušníci jednotiek rýchleho nasadenia, ozbrojených zložiek Federálneho ministerstva vnútra a Zboru nápravnej výchovy a vzburu za tri hodiny zlikvidovali.
Vzbura si vyžiadala jedného mŕtveho a dvadsaťdeväť zranených väzňov a jedného ťažko a desať ľahko zranených spomedzi zasahujúcich bezpečnostných jednotiek. Tým sa novembrový sen väzňov o slobode skončil.]]>20. Komu moc
Keď sa neskôr vynoril problém lustrácií, zmocnil sa ľudí úžas, koľko ľudí tajne spolupracovalo so Štátnou bezpečnosťou. Akoby zabudli na státisíce tých, čo na Slovensku spolupracovali s komunistickým režimom verejne ako členovia Komunistickej strany a požívali z toho verejne zaručené výhody pre seba a svojich príbuzných.
Druhou ilúziou bola predstava, že na vyriešenie ekonomických a sociálnych problémov stačí len zmeniť vedenia výrobných podnikov a štátnych inštitúcií. Preto dochádzalo pod ochrannými krídlami Verejnosti proti násiliu od decembra 1989 k masívnym výmenám vedúcich vo vzdelávacích a vedeckých inštitúciách, v médiách a v kultúre a od januára 1990 potom najmä v podnikoch. Celý proces prebiehal asymetricky. Pokým v jedných inštitúciách zmeny prebehli, v iných nastal neľútostný konkurečný boj, na ktorom sa podielali aj organizácie Verejnosti proti násiliu. V jednotlivých podnikoch sa vytvárali VPN 1, VPN 2, ba aj VPN 3, ktoré sa navzájom likvidovali a predstavovali pre verejnosť negatívny vzor fungovania novej moci, takže už vo februári sa začalo hovoriť a písať o totalite VPN. A aj keď vláda Slovenskej republiky prijala pod tlakom vedenia Verejnosti proti násiliu 12. marca 1990 Zásady personálnej politiky a riešenia personálnych zmien v riadiacich štruktúrach štátnej správy a hospodárskej sféry na Slovensku, pokiaľ si mala Verejnosť proti násiliu uchovať na verejnosti dôveryhodnosť, musela činnosť svojich štruktúr v podnikoch a inštitúciách ukončiť.
Najparadoxnejšiu podobu mali zmeny v štátnej správe, ktoré organizoval na Slovensku minister vnútra Vladimír Mečiar. Ako sa neskôr po jeho odvolaní z funkcie predsedu vlády Slovenskej republiky ukázalo v Javorského parlamentnej správe, dynamické výmeny boli len domnelé. Situáciu riešil Mečiar veľmi jednoducho tak, že presúval vedúcich pracovníkov okresnej štátnej správy a veliteľov polície z jedného okresu do druhého, čím vytváral zdanie hektickej činnosti, zaväzoval si jednotlivých pracovníkov a sypal piesok do očí verejnosti aj Verejnosti proti násiliu, ktorá v ňom videla dynamického aktéra zmien.
Treťou ilúziou bola zmena na úrovni zákonodarnej moci. Diala sa formou kooptácií. Namiesto volieb tu fungoval systém výmen, pri ktorom odchádzali z parlamentov najskorumpovanejší predstavitelia komunistickej moci a nahrádzali ich predstavitelia „rozhodujúcich politických síl“. Kooptácie neboli v československých dejinách ničím novým. Mali svoju tradíciu pri menovaní prvého československého parlamentu po vzniku Československa v roku 1918, ten istý postup sa zopakoval po druhej svetovej vojne v roku 1945 a tretí raz po vzniku československej federácie v roku 1969. Po novembri 1989 prebiehal v dvoch veľkých vlnách, v decembri 1989 a v januári a februári 1990. Vo Federálnom zhromaždení a v Českej národnej rade viedli kooptácie k prevahe poslancov Občianskeho fóra, Verejnosti proti násiliu a poslancov ostatných strán a hnutí novej moci, ktorí sa presadili aj v najvyšších ústavných funkciách. 7. februára bol ako posledný schválený Petr Pithart do funkcie predsedu Českej vlády. Kým dynamika činnosti Občianskeho fóra rástla, dynamika práce Verejnosti proti násiliu klesala, lebo sa utápala v zdržovacej taktike Slovenskej národnej rady, ktorej sa prispôsoboval aj Rudolf Schuster a najmä predsedu slovenskej vlády Milana Čiča.
Kooptácie do Slovenskej národnej rady však prebehli nedôsledne. Napriek tomu, že v nej Verejnosť proti násiliu, Kresťanskodemokratické hnutie, Maďarská nezávislá iniciatíva a Demokratická strana nemali väčšinu, spoľahli sa na osobné prísľuby a dohody Jána Budaja s predsedom Slovenskej národnej rady Rudolfom Schusterom, že z funkcie na požiadanie odstúpi a 1. marca 1990 sa pokúsili o jeho výmenu za Jána Budaja. V zmenenej spoločenskej klíme, poznačenej rodiacim sa nacionalizmom Rudolf Schuster neodstúpil a jednoduchým procedurálnym krokom, zakotveným v Rokovacom poriadku, požiadal o odvolanie, ktoré vzhľadom na reálne nízke počty kooptovaných poslancov, ich nedisciplinovanosť a nezáujem ponovembrových politických síl o parlamentné dohody neprešlo. Zlá príprava mocenskej výmeny bola chybou celého vedenia Verejnosti proti násiliu. Ján Budaj v nej zohral úlohu naivného politika, ktorý uveril osobným sľubom Rudolfa Schustera namiesto toho, aby si zabezpečil v Slovenskej národnej rade spoľahlivú väčšinu.
Rudolf Schuster ostal predsedom Slovenskej národnej rady a Milan Čič predsedom slovenskej vlády. A hoci obaja vedeli, že po voľbách v júni 1990 nebudú pokračovať v špičkových funkciách, uchránili si dobré východiskové pozície pre ďalšiu politickú kariéru. Rudolf Schuster sa stal po dohode s Václavom Havlom československým veľvyslancom v Kanade, potom primátorom Košíc a napokon prezidentom Slovenskej republiky. Milan Čič kandidoval na kandidátke Verejnosti proti násiliu do Federálneho zhromaždenia a po rozdelení Verejnosti proti násiliu pokračoval v rámci Hnutia za demokratické Slovensko v kontinuitnej politickej kariére celých ďalších dvadsať rokov.
Ján Budaj ostal ako podpredseda Slovenskej národnej rady na polceste do reálnej politiky. ]]>21. Budovanie právneho štátu
Druhá požiadavka predpokladala okamžité vypísanie slobodných volieb. Do nich chceli Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum plniť funkciu akéhosi kontrolóra moci. Preto nominovala Verejnosť proti násiliu do slovenskej vlády Milana Čiča jediného zástupcu, ekologického aktivistu Vladimíra Ondruša, ktorý sa stal podpredsedom vlády. Z ostatných členov slovenskej vlády boli Verejnosti proti násiliu blízki minister školstva Ladislav Kováč, minister financií Michal Kováč, minister spravodlivosti Ladislav Košťa, ktorí neskôr kandidovali v parlamentných voľbách za Verejnosť proti násiliu. V januári k nim potom pribudol minister vnútra a životného prostredia Vladimír Mečiar a koncom marca nový minister kultúry Ladislav Snopko.
Už v decembri 1989 však na seba narážali dva momenty. Verejnosť proti násiliu tlačila Občianske fórum k prevzatiu moci na federálnej úrovni, čo viedlo k tvorbe prvej ponovembrovej federálnej vlády a k voľbe Václava Havla za prezidenta. To si vyžadovalo odchod starých a kooptácie nových poslancov, ktoré prebehli v troch vlnách 28. decembra 1989, 30. januára 1990 a 27. februára 1990. Kooptácie v podstate zrušili zámer Verejnosti proti násiliu, aby prvá ponovembrová zákonodarná moc vzišla zo slobodných volieb.
Ako sa však veľmi rýchlo ukázalo, príprava slobodných volieb nebola jednoduchá ani z legislatívneho hľadiska. Vo volebnom zákone bolo treba rozhodnúť, na akom základe bude stáť nový politický systém a zákon o politických stranách a hnutiach musel vytvoriť predpoklad, aby mohli do parlamentných volieb kandidovať nielen politické strany, ale aj hnutia ako Verejnosť proti násiliu a Občianske fórum.
Bolo však treba pripraviť aj kľúčové ústavné zákony o práve na zhromažďovanie, slobodné vyjadrovanie a spolčovanie. Ako pocta študentskému hnutiu bol pripravený Zákon o vysokých školách. Okrem toho bol prijatý rad parciálnych ekonomických zákonov, ktoré vytvárali priestor pre trhovú ekonomiku. Bola to skutočná smršť zákonov.
V januári 1990 sa rozhorel urputný zápas o navrátenie majetku Komunistickej strany Československa do rúk štátu. Komunistická strana sa zúrivo bránila a pred voľbami si musela pomôcť Čalfova vláda nariadeniami; príslušný zákon bol prijatý po voľbách v júni 1990. Vzápätí prepukol spor o názov štátu. Pôvodný zámer Václava Havla, ktorý predložil 23. januára 1990 Federálnemu zhromaždeniu návrhy na zmenu názvu štátu a štátnych znakov, spočíval v odstránení slova socialistická z názvu štátu. Václav Havel tým však otvoril Pandorinu skrinku so spormi o povahu štátu a o samotný štát.
Prvým signálom boli diskusie o konštrukcii Federálneho zhromaždenia. Začiatkom januára prišiel Josef Vavroušek s dobre mieneným nápadom, aby Snemovňu národov ako druhú komoru Federálneho zhromaždenia, v ktorej platil na rozdiel od Snemovne ľudu zákaz majorizácie národných republík, tvorili poslanci Slovenskej a Českej národnej rady.
Okolo tohto návrhu vznikli dve legendy. Jedna je príbehom o tom, ako chcel Josef Vavroušek zrušiť zákaz majorizácie, druhá o tom, ako nechceli prijať Slováci Vavrouškov návrh na sfunkčnenie Federálneho zhromaždenia. Ani jedna nie je pravdivá. Josef Vavroušek celkom iste zákaz majorizácie zrušiť nechcel, len ho chcel delegovať na poslancov Slovenskej a Českej národnej rady, ktorí mali byť zároveň poslancami druhej komory Federálneho zhromaždenia. Rovnako však nie je pravdivá ani téza o odmietavom postoji Verejnosti proti násiliu voči Vavrouškovmu zlepšovaciemu návrhu. Nech bol Vavrouškov úmysel akokoľvek dobrý, nerešpektoval jedno zo základných pravidiel každého demokratického federatívneho štátu, ktoré hovorí, že poslanci jedného orgánu nemôžu rozhodovať o tom, čo je v kompetencii druhého orgánu. V našom prípade šlo o to, že poslanci, ktorí rozhodujú na úrovni republík, nemôžu rozhodovať na úrovni federácie a poslanci, ktorí rozhodujú na úrovni federácie, nemôžu rozhodovať na úrovni republík. Vavrouškov návrh nemal jednoducho v demokratickej federácii právnu oporu.
K dohode, že vo voľbách do zákonodarných zborov by sa mal uplatniť systém pomerného zastúpenia, došlo 11. januára 1990. Parlamentné voľby boli vypísané 27. februára 1990 na 9. jún 1990. Tým stratil plán Verejnosti proti násiliu na vypísanie okamžitých parlamentných volieb reálny základ. Verejnosť proti násiliu stratila tempo a jej činnosť pôvodnú dynamiku.]]>22. Zápas o trhovú ekonomiku
Československo bolo jednou z mála krajín východného bloku, kde po roku 1948 fakticky neostali nijaké prvky trhovej ekonomiky, a to ani v oblasti služieb a pri živnostiach ako v Maďarsku, Poľsku, či dokonca v Nemeckej demokratickej republike. Predstavy o ekonomike sa na Slovensku pohybovali v rámcoch „socializmu s ľudskou tvárou“, v rozpätí ekonomiky juhoslovanského typu s družstevnými formami a podielmi zamestnancov na ekonomike výrobných podnikov. Pojem súkromného vlastníctva a slobodného trhu bol v československej ekonomike neznámy, podobne ako bol v českej a slovenskej spoločnosti neznámy pojem plurality.
Po novembri 1989 vychádzala prvá predstava z toho, že stačí vymeniť neschopných komunistických riaditeľov podnikov. Preto sa začali v podnikoch rozsiahle výmeny vedúcich pracovníkov. Na začiatku prebiehali bez akýchkoľvek pravidiel, vláda Slovenskej republiky schválila Zásady personálnej politiky a riešenia personálnych zmien v riadiacich štruktúrach štátnej správy a hospodárskej sféry na Slovensku až 26. marca 1990, čím vznikol ostrý konflikt medzi predsedom vlády Milanom Čičom a vedením Verejnosti proti násiliu, v ktorom stratil Milan Čič ako predseda vlády jeho dôveru.
Federálne zhromaždenie prijalo od januára do júna 1990 zákony, obsahujúce niektoré trhové princípy. Začalo sa uvažovať o veľmi obtiažnom návrhu zákona o navrátení majetku znárodneného po roku 1948. Základný spor o transformáciu ekonomiky však prebiehal medzi dvoma skupinami ekonómov okolo Václava Klausa a Waltra Komárka. Napokon zvíťazil Klausov koncept rozsiahlej privatizácie, najprv malej privatizácie služieb a potom veľkej privatizácie výrobných podnikov.
Na Slovensku k prvej skupine patrilo len niekoľko ekonómov okolo Jozefa Kučeráka a Pavel Hoffmann, ktorý však prijal ponuku pôsobiť priamo v Prahe, v kolektíve pripravujúcom ekonomickú transformáciu.
Ako technika sa presadila metóda kupónovej privatizácie, ktorú pripravila skupina ekonómov okolo Dušana Třísku a Tomáša Ježka. Zakladala sa na predstave, že na privatizácii podnikov sa zúčastnia všetci občania, ktorí tak dostanú vo forme kupónov isté odškodnenie a náhradu za znárodnený majetok. V konečnom dôsledku to viedlo k tomu, že občania svoje kupóny rýchlo predali podielovým fondom a prispeli tak k tvorbe prvej ponovembrovej kapitálovej vrstvy vlastníkov kupónových fondov.
Po voľbách v roku 1990 sa proces ekonomickej transformácie rozbehol naplno. Viedol k privatizácii a takej rozsiahlej zmene majetkových pomerov, že ju Karel Schwarzenberg označil za skutočnú novembrovú revolúciu. Sprevádzalo ju to, čo sa označovalo pojmom ekonomický Divoký východ, Klondike, zlatokopectvo, kondotiérstvo a tunelovanie.
Kľúčový spor sa viedol o to, čo je dôležitejšie – rýchlosť privatizácie alebo pravidlá a zákony, podľa ktorých sa má riadiť. Dôležité bolo oboje, presadilo sa však len to prvé. O privatizácii bánk sa pred voľbami v roku 1990 vôbec neuvažovalo. Zápas o privatizáciu ropného, plynárenského priemyslu a elektrickej energie sa začal až pred voľbami v roku 1998.]]>23. Nacionalizmus
Už v decembri 1989 sa však objavili na stĺpoch prvé plagátiky slovenských emigrantov. Po roku 1945 si pestovali v emigrácii tradíciu samostatného slovenského štátu, ktorá neprešla prakticky nijakou demokratickou reflexiou. V druhej polovici osemdesiatych rokov sa ich zmocnil generačný pocit zmaru. Rok 1989 pochopili ako svoju poslednú príležitosť. Svojimi názormi zaplavili celé Slovensko a najmä mladú generáciu, ktorá nemala o povahe vojnového slovenského štátu nijaké vedomosti. Prenikli do škôl a do médií. Z najostrejšieho študentského protirežimistického časopisu Zmena sa napríklad veľmi rýchlo stala tribúna nacionalizmu. V januári 1990 prebiehali v Bratislave na Hviezdoslavovom námestí prvé mítingy Štúrovej spoločnosti. Dňa 3. marca sa konalo v Šuranoch zhromaždenie Slovákov južného Slovenska zorganizované Maticou slovenskou a Zväzom slovenských učiteľov, ktoré požadovalo používanie slovenského jazyka v úradnom styku na celom území Slovenskej republiky bez výnimky. Stretnutie znamenalo začiatok nacionalizácie Matice slovenskej.
Dňa 7. marca bola znovuzaložená Slovenská národná strana, ktorá už 30. marca zorganizovala spolu so Štúrovou spoločnosťou demonštráciu proti rozhodnutiu Federálneho zhromaždenia o názve štátu a o postoji slovenskej časti poslancov. Dňa 20. mája 1990 sa potom konal na Námestí Slovenského národného povstania v Bratislave míting zorganizovaný Slovenskou národnou stranou, Stranou slobody, Nezávislou stranou Slovákov, Maticou slovenskou, Zväzom slovenských učiteľov a Štúrovou spoločnosťou, ktorého účastníci žiadali vo vyhlásení adresovanom Slovenskej národnej rade a vláde Slovenskej republiky, aby na prvom rokovaní po voľbách Slovenská národná rada prijala zákon o slovenskom jazyku ako úradnom jazyku na celom území Slovenskej republiky. Tým stratilo Námestie Slovenského národného povstania svoju revolučnú symboliku. Návrh zakazoval používanie jazykov menšín v úradnom styku, a to bez výnimky. Svojou povahou priamo odporoval chápaniu menšinových práv, uznávaných po druhej svetovej vojne v celom demokratickom svete, ale aj demokratickej československej tradícii, umožňujúcej používanie jazyka menšín na územiach, kde žilo minimálne 20 % občanov, patriacich k menšinám.
Zdrojom dnešného slovenského nacionalizmu je ahistorický výklad nacionalizmu devätnásteho storočia, kombinovaný s nacionalizmom slovenského štátu rokov 1939 − 1945. Po novembri 1989 ho charakterizuje niekoľko základných čŕt. Agresívne sa vymedzuje voči ostatným národom a národnostiam, pričom tento postoj spája neraz s antisemitizmom a rasizmom. Pre mnohých bývalých komunistov sa stal nacionalizmus nahrážkou za komunistický kolektivizmus. A mocensky je čoraz tenšou zásterkou pre politickú a ekonomickú korupciu. ]]>24. Český pohľad
Krátko po novembri 1989 vznikli tri interpretácie vzťahu medzi Verejnosťou proti násiliu a Občianskym fórom. Prvá sa stala programom Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra a zodpovedala koncepcii demokratickej, autentickej federácie. Táto formulácia prvý raz zaznela 15. októbra 1988 ako súčasť politického programu disentu v Manifeste Hnutia za občiansku slobodu Demokracia pre všetkých. V jeho jedenásťbodovom programe sa písalo: „Federalizovanú totalitu musí nahradiť federácia demokratická, lebo len ona môže fungovať ako nezmanipulovatelný výraz vôle našich národov k spoločnému štátnemu životu a umožňovať im zároveň naozaj svojbytný rozvoj, vyrastajúci z ich autentických túžob.“
Praktickým výrazom tejto koncepcie sa stal v novembri 1989 pozdrav Václava Havla prvému mítingu Verejnosti proti násiliu 22. novembra 1989 na Námestí Slovenského národného povstania. Václav Havel v ňom označil Verejnosť proti násiliu za náprotivok Občianskeho fóra. Tým pomenoval vzťah medzi garantmi a hegemónmi novembrovej revolúcie v Československu ako partnerský: „Bol by som veľmi rád a pevne verím a dúfam, že federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu, že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, ktoré budú žiť v duchu svojich tradícií a ktorých priateľstvo bude skutočne autentické.“
Okrem tejto dominantnej línie vznikli vzápätí ďalšie, odlišné interpretácie. Na jednej strane pokladali niektorí predstavitelia Občianskeho fóra už samotný fakt vzniku Verejnosti proti násiliu za prvý krok k deleniu Československa. Nebolo to tak. Názov Verejnosť proti násiliu vyjadroval protest proti násiliu počas študentskej demonštrácie 17. novembra v Prahe. To, že sa ujal, bolo však v konečnom dôsledku aj spontánnym výrazom rovnoprávnych vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi v rámci Československa.
Na Slovensku vznikli dve celkom protikladné interpretácie, obe falošné. Jedna tvrdila, že vzťah Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra je výrazom starého československého unitarizmu, druhá naopak vkladala do programu Verejnosti proti násiliu prvky separatizmu.
Tri podoby programu Verejnosti proti násiliu, ktoré sa týkali štátoprávneho usporiadania, dvanásťbodový program Verejnosti proti násiliu z 25. novembra 1989, programový text Predstava o krajine z januára 1990 a volebný program Verejnosti proti násiliu do júnových volieb 1990 Šanca pre Slovensko boli však dôslednou predstavou rovnocenného vzťahu medzi Čechmi a Slovákmi, ale aj medzi Slovákmi a menšinami, žijúcimi na Slovensku.
Tento vzťah dostal praktickú podobu v spoločnom postupe Verejnosti proti násiliu a Občianskeho fóra v parlamentných voľbách v júni 1990. Ten bol v tom čase nespochybniteľný. Verejnosť proti násiliu sa ako celok držala do parlamentných volieb dôsledne koncepcie autentickej federácie. Všetky neskoršie interpretácie „dvoch hnutí“ sú len dodatočnou interpretáciou a najmä dezinterpretáciou faktov.
Vzťah Verejnosti proti násiliu k Maďarskej nezávislej iniciatíve viedol k tvorbe prvej ponovembrovej verejne prezentovanej predvolebnej koalície na Slovensku. Bola založená na účasti Maďarskej nezávislej iniciatívy na kandidátke Verejnosti proti násiliu a utvárala sa na princípe, ktorý sa neodvodzoval z reálnej politickej váhy Maďarskej nezávislej iniciatívy v maďarskej menšine, ale z celkového pomeru Slovákov a Maďarov na Slovensku.
Otáznym bolo ignorovanie faktu, že maďarskú menšinu zastupovala politicky nielen Maďarská nezávislá iniciatíva, ale aj koalícia Maďarského kresťanskodemokratického hnutia a Együttéléss. Politicky však nadobudla spolupráca s maďarskými politickými stranami, umožnená aj koalíciou Verejnosti proti násiliu, Kresťanskodemokratického hnutia a Demokratickej strany s Maďarskou nezávislou iniciatívou po júnových voľbách v roku 1990 veľký význam aj pri podpore všetkých troch maďarských strán vláde Jána Čarnogurského po odvolaní Vladimíra Mečiara z funkcie predsedu vlády Slovenskej republiky koncom marca 1991, lebo len s takouto podporou mohla fungovať.
Historický význam predvolebnej koalície Verejnosti proti násiliu s Maďarskou nezávislou iniciatívou však spočíva podnes v prvom a v ponovembrovom období jedinečnom vzore politickej spolupráce Slovákov a Maďarov. Nie náhodou šlo o spoluprácu v nesocialistickej, pravo-stredovej časti politického spektra. Na rozdiel od európskych socialistických strán, ktoré po druhej svetovej vojne nacionalizmus odmietrajú, je na Slovensku ponovembrový protimaďarský postoj špecifickým sprievodným znakom ľavicových, autokratických a deklarovane nacionalistických strán.
Predvolebná koalícia Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy vyvolala búrlivú reakciu nacionalistov, ale nebola nesporná ani vo Verejnosti proti násiliu. V jej vnútri sa vynorili konšpiratívne teórie, že bola tajnou dohodou. Nebola, a dnes, v časoch najrozmanitejších, často bizarných koalícií je zrejmé, že bola korektnou politickou dohodou, ktorá vytvorila podmienky pre partnerstvo Verejnosti proti násiliu a Maďarskej nezávislej iniciatívy až do volieb v roku 1992. ]]>25. Voľby 1990
Kooptácie prebehli v troch vlnách, 28. decembra 1989 vo Federálnom zhromaždení, 12. januára 1990 v Slovenskej národnej rade, 30. januára opäť vo Federálnom zhromaždení, 9. februára zase v Slovenskej národnej rade. Celý proces sa uzavrel vo Federálnom zhromaždení 27. februára a v Slovenskej národnej rade až 29. marca.
V Slovenskej národnej rade uskutočnila Verejnosť proti násiliu kooptácie nedôsledne, čo sa vzápätí ukázalo pri odvolávaní Rudofa Schustera z funkcie predsedu Slovenskej národnej rady 1. marca, keď návrh na odvolanie neprešiel, čím sa stala bezpredmetná voľba Jána Budaja za predsedu Slovenskej národnej rady. Za ňou mala nasledovať výmena Milana Čiča vo funkcii predsedu vlády, lebo obaja, Rudolf Schuster aj MilanČič, sa stali už začiatkom roka 1990 brzdou ďalšieho demokratického vývoja na Slovensku.
Zodpovednosť za túto prvú veľkú politickú porážku ponovembrových síl na Slovensku nesie celé vedenie Verejnosti proti násiliu a osobitne Ján Budaj, ktorý uveril sľubom Rudofa Schustera, že z funkcie odstúpi sám a ostal zaskočený, keď tak neurobil a použil pri tom ako jednoduchý trik Rokovací poriadok Slovenskej národnej rady.
Parlamentné voľby sa však nemohli uskutočniť skôr aj z vecných dôvodov. Až 11. januára 1990 rozhodlo Federálne zhromaždenie, že v parlamentných voľbách, ktoré sa mali uskutočniť do konca júna, by sa mal uplatniť systém pomerného zastúpenia. 23. januára bol potom prijatý vládny návrh zákona o politických stranách a 27. februára zákon, ktorý rozhodol, že voľby do Federálneho zhromaždenia sa uskutočnia 8. a 9. júna 1990. Zákon o voľbách do Slovenskej národnej rady schválila SNR až 16. marca 1990. Marcový termín bol z tohto hľadiska nereálny a vzhľadom na nevyhnutnú dĺžku kampane bol začiatok júna fakticky prvým možným termínom.
Za skutočný začiatok fungovania pluralitnej politickej scény možno pokladať obdobie po vzniku nových politických strán v januári, februári a marci 1990. Na politickej scéne sa etablovali okrem Verejnosti proti násiliu, Maďarskej nezávislej iniciatívy a Komunistickej strany najmä Kresťanskodemokratické hnutie, Demokratická strana, Slovenská národná strana, Strana zelených, Maďarské kresťanskodemokratické hnutie a Együttélés-Spolužitie. Verejnosť proti násiliu stratila svoju pozíciu hegemóna revolúcie a vstúpila do politickej súťaže s ostatnými politickými stranami a hnutiami.
V apríli klesla popularita Verejnosti proti násiliu pod 10 %, popularita Kresťanskodemokratického hnutia stúpla takmer na 25 %, kontinuitne začala rásť popularita Slovenskej národnej strany, Komunistická strana Slovenska sa si udržiavala stabilných 12 %, Strana zelených a Demokratická strana začali po počiatočnom náraste klesať. Na scéne sa vynorilo Maďarské resťanskodemokratické hnutie a Együttélés-Spolužitie, ktorých preferencie stúpali kontinuitne až do volieb.
Pokles priazne Verejnosti proti násiliu bol so vznikom nových politických strán logický, ale spôsobili ho aj chyby hnutia, ktoré najmä v podnikoch vytvorilo atmosféru, akoby v nich chcelo prevziať rolu komunistickej strany. Okrem toho Verejnosť proti násiliu stratila počiatočnú dynamiku, pretože jej lídri nemali ujasnené, či chcú vôbec kandidovať. Časť z nich pokladala po zmene politického systému svoju úlohu za splnenú a vrátila sa do pôvodných povolaní. Neskôr sa to ukázalo ako politická chyba, lebo sa ocitli v politickom zápase s mečiarizmom v nevýhodnom postavení.
Úbytok popularity Verejnosti proti násiliu spôsobil okrem toho rast nacionalizmu, v súvislosti s konfliktmi okolo názvu štátu aj protičeských nálad, ale v tom istom čase najmä protimaďarských postojov. Po prvom ústupe sa spamätala aj Komunistická strana Slovenska a s rétorikou, vyvolávajúcou strach z každej zmeny, si budovala svoje nové postavenie. Silnelo najmä Kresťanskodemokratické hnutie, najdôležitejší ponovembrový partner Verejnosti proti násiliu. Jeho lídri boli vzhľadom na slovenskú katolícku tradíciu presvedčení, že preberú po voľbách postavenie Verejnosti proti násiliu, a ostali zaskočení, keď dosiahli 19, 3 % hlasov, čo bol, ako sa neskôr ukázalo, najlepší ponovembrový výsledok KDH.
V tejto situácii urobila Verejnosť proti násiliu štyri kroky. Na celoštátnej úrovni uzavrela koaličný vzťah s Občianskym fórom a na slovenskej predvolebnú kandidátku s Maďarskou nezávislou inciatívou. Pribrala na kandidátku populárnych politikov ako Mariánu Čalfu, Alexandra Dubčeka, Milana Čiča, Vladimíra Mečiara, ktorí obsadili v apríli prvé, druhé, tretie a siedme miesto v rebríčku popularity a nahradili v ňom lídrov novembrovej revolúcie Milana Kňažka (stal sa členom vlády) a Jána Budaja, ktorý neprešiel lustráciami.
Pribratie obrodárskych a poaugustových komunistov na kandidátku Verejnosti proti násiliu bol aj účelový krok proti rastúcej popularite Kresťanskodemokratického hnutia, ktorý sa neskôr vypomstil, lebo všetci vrátane Milana Kňažka a Jána Budaja sa s výnimkou Mariána Čalfu pridali v spore Verejnosti proti násiliu s Vladimírom Mečiarom na jeho stranu.
Okrem toho bola na rozdiel od tvrdej antikomunisitckej kampane Kresťanskodemokratického hnutia predvolebná kampaň Verejnosti proti násiliu výslovne ústretová a mäkká. Jej dvoma hlavnými heslami boli Šanca pre Slovensko a Dobré ráno, Slovensko, jadrom programu radikálna ekonomická transformácia a autentická federácia.
Verejnosť proti násiliu parlamentné voľby na Slovensku vyhrala. Vo voľbách do Slovenskej národnej rady dosiahla 29,4 %, Kresťanskodemokratické hnutie 19, 3 %, Slovenská národná strana 14 %, Komunistická strana Slovenska 13, 4 %, koalícia Maďarského kresťanskodemokratického hnutia a Eggyüttélés 8, 6 % a do Slovenskej národnej rady, v ktorej bolo kvórum 3 %, sa dostala aj Demokratická strana s 4, 3 % a Strana zelených s 3, 4 %.
Verejnosť proti násiliu uzavrela na federálnej úrovni koalíciu s Občianskym hnutím, ktoré vyhralo voľby v Českej republike drvivým víťazstvom s vyše 50 % a s Kresťanskodemokratickým hnutím a spolu vytvorili vládu na čele s Mariánom Čalfom. Predsedom Federálneho zhromaždenia ostal Alexander Dubček a Václav Havel bol opätovne potvrdený vo funkcii prezidenta republiky.
Na Slovensku sa stal predsedom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu František Mikloško. Verejnosť proti násiliu vytvorila s Kresťanskodemokratickým hnutím, Maďarskou nezávislou iniciatívou a s Demokratickou stranou koaličnú vládu na čele s Vladimírom Mečiarom.
Parlamentné voľby v júni 1990 sa skončili zvláštnym paradoxom. Verejnosť proti násiliu vyhrala voľby, ale odstúpenie Jána Budaja z kandidátky v posledný deň volieb na základe lustrácií, ktoré ostáva historicky jeho veľkou politickou zodpovednosťou, ju zaťažilo vnútorne natoľko, že otvorilo Vladimírovi Mečiarovi cestu k moci.]]>26. Po dvadsiatich rokoch
Naliehavá potreba je to o to viac, že v čase dezilúzie a krízy silnejú pokušenia opustiť nastúpenú cestu slobody. Šíri sa neúcta k inštitúciám, na ktorých stojí slobodná spoločnosť a ktorých existenciu demokratická ústava predpokladá; mnohým sa zdajú neefektívne, mnohým dokonca zbytočné pri riešení prítomných problémov.
.dvadsať rokov: zisky a straty
Aká je skutočná váha dôvodov na dnešnú dezilúziu a ako ďaleko v nej môžeme zájsť, kým nezabudneme na naše pôvodné nádeje a predsavzatia?
Porovnajme náš dnešný stav s podmienkami, v ktorých väčšina obyvateľov musela žiť pred rokom 1989. Mnohé sa, nepochybne, zmenilo a mnohé z toho sa zmenilo natrvalo. Naša krajina už nie je tou krajinou, v ktorej boli disidenti perzekvovaní, v ktorej nemohla existovať legálna opozícia, nezávislosť súdov, v ktorej boli voľby len fraškou zohranou za účelom potvrdenia vlády jednej strany. Naša ústava neobsahuje stranícky monopol. Každý môže slobodne vyznávať svoje náboženstvo alebo nevyznávať žiadne. Podľa zákona môžeme slobodne ekonomicky podnikať. Vo všeobecnosti sa rešpektujú zásady politického pluralizmu, nezávislosti súdov a trhovej ekonomiky. Základy demokratickej ústavy boli položené a dodnes sú v platnosti.
Ale nie všetko sa zmenilo nevyhnutne k lepšiemu. Za úspechom v určitých oblastiach sa neraz skrývajú straty v iných.
Slobodu neraz sprevádza osamelosť; ekonomické výkyvy môžu viesť k narušeniu vzťahov medzi ľuďmi, môžu viesť k subjektívnym pocitom vykorenenosti, úzkosti, straty identity. Tieto javy neslobodno brať na ľahkú váhu – a to tak pre ne samé, ako aj pre dôsledky, ktoré prinášajú. Mnohé problémy nezmizli so zavedením demokracie a nezmiznú ani so zvyšujúcou sa životnou úrovňou, ani s opakovanými slobodnými voľbami. Aj slobodná spoločnosť má svojich nepriateľov, ideologických extrémistov a fanatikov, kriminálne spodné prúdy a pokušenia, voči ktorým nikto z nás nie je dokonale imúnny.
.rezignácia a populizmus
Dnešná spoločenská a politická atmosféra je naozaj preniknutá pocitom odcudzenia, nedôvery, ba – čo je ešte znepokojivejšie – rastúcej nenávisti. Táto atmosféra ostro kontrastuje s družnou a optimistickou atmosférou na prelome rokov 1989-90. Zdá sa, že niektoré pretrvávajúce problémy sa žiadnej ponovembrovej politickej reprezentácii nepodarilo vyriešiť, alebo na to chýbala – a naďalej chýba – vôľa.
Nekultúra prejavujúca sa v politike je aj príznakom, že demokratické inštitúcie prestávajú fungovať, že zlyháva proces výberu politických elít, a signalizuje to aj neúctu k inštitúciám, bez ktorých sú pojmy ako „sloboda“, „demokracia“ alebo „ľudské práva“ len abstraktnými špekuláciami.
Populistické útoky sa stupňujú proti parlamentu aj proti celému systému výberu politickej reprezentácie – nie je to kritika fyzických osôb, ktoré obsadili politické a právne inštitúcie, ale spochybňovanie základného zmyslu demokratických inštitúcií a procedúr.
Problémy sa týkajú aj výkonných zložiek moci. Štátna administratíva kontroluje prostriedky, s ktorými nedokáže prehľadne ani zmysluplne nakladať. Posty v rezortoch sa už neobsadzujú so zreteľom na vecné problémy, ktoré treba riešiť, napríklad v oblasti školstva, zdravotníctva, dopravy alebo vnútornej bezpečnosti; obsadzujú sa na to, aby boli zabezpečené partikulárne záujmy nečitateľných skupín nečitateľným prerozdeľovaním disponibilných zdrojov. Stranícka príslušnosť tu hrá len obmedzenú úlohu a ideologické proklamácie sú len účelovým divadlom.
Určite nie je náhoda ani to, že v tom istom čase zaznamenávame aj morálnu krízu nášho súdnictva a mocenské nabúravanie jeho nezávislosti. To znamená viac než len nahrávanie kriminalite. Znamená to podkopávanie základov právneho štátu, to jest aj našej elementárnej bezpečnosti, aj našich práv a slobôd, spolu s ich nevyhnutnýmu morálnym základom, ktorý sa stráca, len čo mizne istota občanov, že sa môžu spoľahnúť na platnosť a vymožiteľnosť zákona. Stráca sa občianska odvaha, ochota zastať sa slabších, schopnosť združovať sa a vyslovovať svoje potreby a požiadavky. Namiesto toho nastupuje cynizmus, ktorý môže veľmi ľahko vyústiť do volania po „silnej ruke“ a po odmietnutí ústavných princípov, ktorých platnosť sme až doteraz pokladali príliš často za samozrejmú.
.morálka, kultúra a vzdelanie
Rovnako nie je náhoda, že v tom istom období musíme konštatovať zrýchľujúci sa úpadok celej vzdelávacej sústavy – od jej základnej až po elitnú úroveň. Elitná úroveň sama vlastne prestáva či už prestala existovať. Tento úpadok sa v poslednom čase mení na viditeľnú akútnu krízu. Pripravuje sa tak nástup generácie, ktorá bude síce dobre vybavená mobilnými telefónmi a počítačovými technológiami, no po stránke kultúry a morálneho vybavenia na život bude zúfalo podvyživená. Bude to generácia technologicky vybavených barbarov.
Kultúrnu spustnutosť politických reprezentácií môžeme však sledovať už dnes, takpovediac v akcii. Korupcia prestala byť niečím, čo treba skrývať, naopak, v mnohých prípadoch sa prezentuje ako príklad „pragmatizmu“. Počúvame o tom, že politik vraj nesmie byť morálny viac, než je prospešné, pričom zväčša nie je jasné, na čí prospech sa tým myslí. Je treba konštatovať v súlade s pocitom nespočetných poctivých občanov – bez ohľadu na to, či ich sympatie patria k politickej „pravici“, „ľavici“ či „alternatívam“: v našej krajine prestáva existovať zodpovedná politická elita; chrapúnstvo sa stáva normou a odvolanie sa na poctivosť sa pokladá za znak slabosti, nepraktickej povahy, naivity alebo dokonca pokrytectva. Pôvodne nenápadné súvislosti medzi nekultúrnosťou a nemorálnosťou, medzi nedostatkom elementárnej slušnosti a nedostatkom zábran porušovať ústavu a zákony sa tu stávajú čoraz zjavnejšími. Nastupujúca generácia má takýto pochybný vzor u tých istých osôb, ktoré čoskoro začnú pokrytecky bedákať nad „skazenosťou mládeže“ a klásť tú skazenosť za vinu „trhu“, demokracii a údajne príliš širokej slobode.
.sloboda, ekonomika a kríza
Oblasť ekonomických reforiem sa niekedy pokladá, v porovnaní so zmenou právnej kultúry alebo zmýšľania ľudí, za najľahšiu a najúspešnejšiu časť uskutočňovaných zmien. Aj tu je však dôvod na znepokojenie. Niektorí kritici súčasného stavu tvrdia, že „zlyháva trh“, iní tvrdia, že štát príliš zasahuje do spontánneho trhového procesu. Názory sa v tomto bode rôznia, niekedy sa zdá, akoby celý problém spočíval v rozhodovaní medzi „väčšími“ či „menšími“ štátnymi intervenciami do trhovej ekonomiky. Je tu však ešte ďalšia skutočnosť, o ktorej sa už hovorí menej. Sotva by niekto vážne poprel, že štát je inštitúciou, ktorá má garantovať ekonomickým slobodám a podnikateľským aktivitám bezpečné právne prostredie. To sa však v dostatočnej miere nedeje. Dnešné podnikateľské prostredie trpí na nepoctivé podmienky, ustavične nanovo sa vynárajúcu a zo všetkých strán presakujúcu korupciu, ktorá vnucuje každému novému podnikateľskému subjektu svoje vlastné zvrátené pravidlá hry. Trpí na surové vzťahy, často vylučujúce z podnikateľskej činnosti osoby, ktorým chýba dostatočná bezohľadnosť na to, aby na takéto ihrisko dokázali čo i len vstúpiť, nieto ešte na ňom úspešne hrať. Takéto deformované prostredie nie je „nevyhnutnou daňou“ za slobodu. Ide o následky chybnej politiky, zbabelého nedostatku vôle a prispôsobovania sa zodpovedných činiteľov klientelistickým vzorcom správania, ktoré u nás, žiaľ, majú nezanedbateľnú tradíciu. Svojím dielom prispela aj zvrátená ideológia, ktorá svojráznym spôsobom opakuje niekdajšiu komunistickú dogmu o tom, že politika, kultúra aj morálka sú len nadstavbou ekonomiky a projekciou finančných vzťahov. K nej sa pridružuje ďalšia falošná dogma: že rast bohatstva je jediným cieľom demokracie, o ktorom hodno vôbec hovoriť; akoby tento rast sám osebe riešil odveké zlé sklony ľudskej povahy. Čiastočne aj dôsledkom tohto falošného pohľadu je pretrvávajúca korupcia a rozširovanie nečitateľnej „šedej zóny“ medzi súkromným a štátnym sektorom. Ďalším dôsledkom v spoločnosti je šíriaci sa cynizmus a bezohľadný postoj voči starým, slabým alebo bezvládnym ľuďom, voči ekonomicky neúspešným či jednoducho „neproduktívnym“. Fakticky to znamená: voči odchádzajúcej (starým) aj voči nastupujúcej (deťom) generácii, ktorých príslušníci z pochopiteľných dôvodov nemajú plnú možnosť sa k veci vyjadriť.
Podmienky života pre budúce generácie sa ničia v mene krátkodobých záujmov osôb pochybného charakteru, ktorých privilegované postavenie celkom zjavne nie je odmenou za ich cnosti. Namiesto triedy bohatých a úspešných, ktorí si uvedomujú svoje miesto v tkanive spoločenských vzťahov a aj z toho vyplývajúce záväzky a zodpovednosti, nám vyrástla trieda infantilných, primitívnych a nezodpovedných zbohatlíkov. Spôsob, akým tieto kruhy samy seba prezentujú prostredníctvom masmédií a reklamného priemyslu vyvoláva u iných ľudí falošné očakávania, závisť, nenávisť voči princípom trhovej ekonomiky. To ohrozuje našu slobodu aj v iných oblastiach.
Súčasná globálna finančná a ekonomická kríza riešenie spomenutých problémov nijako neuľahčuje. Jej celkové dopady dnes ešte nevieme vyhodnotiť. Je možné, že najhorším ekonomickým následkom sa podarí – aspoň v našej časti sveta – nakoniec vyhnúť. Sú tu však aj možné politické dopady krízy. A sú tu globálne súvislosti. Nedá sa pochybovať o tom, že kríza uvedie do pohybu významné zmeny celosvetového dosahu. Hospodárska kríza nemusí viesť vždy a všade k likvidácii demokracie a nástupu totalitných režimov. Ale, ako svedčí aj história veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia, tam, kde sa očakávania, spojené s nadobudnutou slobodou a demokraciou, príliš úzko spájajú s očakávaniami rastu materiálnej úrovne, hrozí, že sklamané ekonomické očakávania sa premietnu do zúfalstva nad demokratickým ústavným poriadkom. Je tu reálna hrozba, že také sklamanie môže viesť k oživeniu a vzostupu hnutí s totalitnými sklonmi.
.občianska spoločnosť
Popri inštitúciach právneho štátu, slobodnej ekonomiky, slobodných volieb a nezávislých súdov musí v slobodnej spoločnosti existovať aj jemné a zložité tkanivo spontánne vznikajúcich iniciatív a združení. Tie sa bežne označujú ako „občianska spoločnosť“. Jedna z chýb, ktorej sa dopustili takmer všetky ponovembrové politické reprezentácie, vyplývala z predstavy, že spoločnosť sa skladá len z „čistých“, izolovaných jednotlivcov a štátnej mašinérie. Z úvahy akosi vypadli všetky zložité sprostredkujúce štruktúry, ktoré stoja medzi jednotlivcom a štátom, prípadne jednotlivcom a veľkými firmami. Len v rámci bohato rozvetvených vzťahov takto chápanej spoločnosti možno očakávať, že „neviditeľná ruka“ trhu bude pôsobiť blahodarne, že komunikácia medzi občanom a štátom bude fungovať, že štát sa bude môcť zriecť pôsobenia v oblastiach, kde to dokážu efektívnejšie robiť svojpomocné občianske iniciatívy, a že ten istý štát bude naopak môcť sústrediť svoje kapacity do oblastí, kde je nenahraditeľný; inými slovami, že štát bude zároveň obmedzený a zároveň efektívny, že bude môcť s autoritou a rozhodnosťou plniť svoje funkcie vo verejnej sfére a umožniť tak ľuďom napĺňať svoje predstavy o šťastí vo sfére súkromnej. Tento moment zostal nedocenený rovnako na politickej pravici aj ľavici. Občianska spoločnosť u nás chradne alebo sa štiepi na bezmocné a izolované skupinky osôb strácajúcich motiváciu a neraz podlieha existenčným problémom či nátlaku záujmových skupín. Aj v prípade, že angažovaní ľudia prekonajú tieto ťažkosti, márne hľadajú spôsob, akým konkurovať kultúre profesionálnych projektových manažérov v profesionálnych aparátoch nadnárodných mimovládnych organizácií, ktorých činnosť nemôže nahradiť aktivity dobrovoľníkov v mestách, dedinách, regiónoch a na uliciach. Devastácia občianskej spoločnosti je ďalším významným faktorom, ktorý ohrozuje našu slobodu dvadsať rokov po tom, čo rodiace sa občianske povedomie odmietlo totalitné zriadenie. Občan – jednotlivec sa cíti osamelý, bezmocný a dezorientovaný. Jeho každodenné rozhodovanie je pod neustálym tlakom úzkosti a strachu z budúcnosti. Viazne komunikácia medzi rôznymi skupinami a spoločenskými vrstvami a falošnou odpoveďou na ten problém sa veľmi ľahko stáva nenávisť prejavujúca sa v politickom extrémizme a populizme. Dôsledok toho je v neposlednom rade aj stúpajúce napätie medzi regiónmi, národnosťami a etnickými skupinami.
.vzťah k zahraničiu
Realizácia dvoch hlavných strategických cieľov našej zahraničnej politiky – integrácie Slovenska do EÚ a NATO – prebehla úspešne. Možno teraz konštatovať, že to pomohlo stabilite našich inštitúcií. Vstup Slovenskej republiky do oboch zoskupení bol potvrdením našej príslušnosti k spoločenstvu vyznávajúcemu princípy, ku ktorým sme sa prihlásili aj my – už v novembri 1989 a opakovane v nasledujúcich rokoch, čo nám pomohlo prekonať niektoré krízové príznaky nového zriadenia. Tým sa však nekončia dejiny ani každodenná politika. A to, či náš demokratický ústavný poriadok dokáže úspešne zvládnuť nové skúšky, zachovať si svoju kritickú otvorenosť a ďalej sa rozvíjať – to záleží opäť v prvom rade na nás, na našej odvahe a vytrvalosti, na našej rozumnej rozvahe. Ak podľahneme pokušeniu úniku k diktátorským praktikám, nič si nenahovárajme: nepomôže nám žiadna medzinárodná organizácia, nóty ani kvóty, ani ďalšie finančné investície. Európska únia je sama štruktúrou, ktorej vývoj nie je zavŕšený, a jej budúca aj súčasná podoba sú nevyhnutne predmetom sporov. Niet pochýb o tom, že spoločné európske prostredie vykazuje mnoho nedoriešených problémov. Ale akákoľvek skepsa voči súčasnému stavu bledne v porovnaní s možnosťou, že by súčasná kríza, ktorá sa zďaleka netýka len našej krajiny, mohla eskalovať do opätovného rozdelenia Európy, hoci aj podľa odlišného kľúča než platil v čase „železnej opony“. Všetky doterajšie spory by sa mohli začať javiť ako malicherné v porovnaní s problémami, ktoré by mohli vyvrieť na povrch, ak by sa Európska únia ocitla v stave radikálnej destabilizácie. Jednou z úloh zodpovednej politiky v Európe a u nás vo veci zvládania dopadov krízy je preto zabrániť rozpadu Európskej únie. Ak by došlo k nejakej verzii takého scenára, mohlo by to znamenať okrem iného aj krach postkomunistickej transformácie rozsiahlych oblastí strednej a východnej Európy so všetkými hrôzu vzbudzujúcimi následkami, ktoré sa dajú domyslieť.
Dnešná mladá a stredná generácia akiste nevyrástli a nežijú v dokonalom svete. Môžu sa však tešiť z lepšej materiálnej úrovne života než ich rodičia. Málokedy si uvedomujeme, že celkovými podmienkami nášho života patríme štatisticky k lepšie situovanej menšine na zemeguli. Mladá ani stredná generácia na tomto území nezažili vojnu. To je často opomínaná a podceňovaná okolnosť. Žiaľ, podceňované sú aj podmienky, za akých možno riešiť konflikty bez krviprelievania. Opäť počúvame starú vtieravú pesničku o tom, že Európa bude bezpečná vtedy, ak nebude odporovať darebákom, ba dokonca odmietne vôbec pripustiť, že existujú. U nás na Slovensku máme navyše zvláštny zlozvyk: pokladáme sa za jediných nevinných v dejinách a prepadávame pomýlenej hrdosti na to, že sme pri všetkých historických katastrofách dokázali uniknúť bolestivým zodpovedným voľbám, dokázali sme jesť a piť, ženiť sa a vydávať, kým iní bojovali a umierali. Okrem toho, že to nie je pravda, napomáha tento postoj aj nekoncepčnú zahraničnú politiku, ktorá sa dosť úspešne maskuje ako „pragmatizmus“. Prejavuje sa pri nadväzovaní kontaktov s predstaviteľmi tyranských režimov a dokonca režimov podozrivých zo zločinov proti ľudskosti, najčastejšie v mene „ekonomických záujmov“. Máme aj dôvod obávať sa, že nadviazané styky sa nekončia pri „čisto pragmatických“ podpisoch obchodných zmlúv. Čoraz ochotnejšie načúvame hlasom, ktoré nás vyzývajú, aby sme sa zbavili údajne zbytočnej príťaže, ktorú pre zahraničnú politiku predstavuje idea šírenia slobody, demokracie a ľudských práv – aj preto, aby sme vraj nedemokratické mocnosti zbytočne nedráždili. K slovu sa dostáva opätovne populisticky výnosná nenávisť voči USA, voči spojenectvu v NATO a tiež propagácia rôznych „perspektívnych modelov“ – diktátorských, polototalitných či populistických systémov, ktoré majú vystriedať vzor údajne „nevyhnutne upadajúcej“ moci USA a Západu. Nechýba obdiv k autoritárskym režimom východnej Ázie, populistom latinskej Ameriky, Castrovmu režimu na Kube, opovržlivo prezieravý postoj k disidentom v Číne ani sentimentálny obdiv k politike dnešného Kremľa. Nie je ťažké objaviť v ich pozadí nenávisť voči demokratickému zriadeniu a ústavne garantovaným slobodám.
Táto nenávisť za dvadsať rokov nepoľavila; ani po tom, čo mnohí z príslušníkov „starých štruktúr“ zbohatli v podnikaní v podmienkach uvoľnenej trhovej ekonomiky a nová demokracia poskytla základné práva a zákonnú ochranu aj pre nich a pre ich aktivity. Krátko po novembri 1989 boli ponížení a mali strach aj preto, lebo sa domnievali, že nové zriadenie s nimi bude účtovať rovnako bezohľadne, ako oni účtovali so svojimi oponentmi. Veľmi skoro sa spamätali, ale ani po dvadsiatich rokoch na poníženie a strach nezabudli. Toto nepriateľstvo prebrali aj ich o generáciu mladší odchovanci a nasledovníci. Neslobodno ich podceňovať. Netreba však mať voči nim komplex menejcennosti ani bezmocnosti. Nezaslúžia si obdiv ani nasledovanie. Slobodná a slušná spoločnosť, koniec koncov, nemá také vratké základy, ako nám nahovárajú jej cynickí kritici a rôzni zvestovatelia nevyhnutného úpadku svetových demokracií. V nedávnej histórii Európy sa viackrát ukázalo, že demokratické zriadenia sú schopné zapustiť korene aj tam, kde sa zdali nenávratne zadusené brutalitou totalitných režimov. A to je významná správa, ktorú obrancovia a profitéri totalitných režimov nikdy nemohli zniesť; a keď ju už nemohli umlčať, aspoň sa ju pokúšali zdiskreditovať a zosmiešniť.
.nájsť stratený zmysel
Je čas zaujať voči podobným trendom a ich nositeľom jasný postoj. Svoj diel a bremeno tu však máme všetci ako občania a ako osoby uvedomujúce si svoju morálnu zodpovednosť. Na rozdiel od doby pred rokom 1989 nám dnes nemôže poslúžiť ako výhovorka hrozba perzekúcií. A pokiaľ ide o riziká, ktoré život v slobodnej spoločnosti nevyhnutne obsahuje, ak ich odmietneme v mene chvíľkového pocitu pohodlnosti, čoskoro môže nastať situácia, keď namiesto bremien slobody budeme musieť opäť niesť bremeno neslobody a odovzdať ho potomkom – na výsmech tým, ktorí nám slobodu vybojovali za cenu osobných obetí. Je veľmi dôležité uvedomiť si dnes, v čase napätia a príznakov krízy, akým nebezpečným nepriateľom našej slobody je malomyseľnosť. Je na čase spomenúť si na princípy, ku ktorým sme sa prihlásili pred dvadsiatimi rokmi, a ktorých základy – na to nezabúdajme – sa v našej krajine napriek všetkým ťažkostiam podarilo postaviť a ochrániť pred snahami o návrat starých poriadkov. Máme na čom stavať a vieme, kam sa máme uberať. To, že naša sloboda a jej základy sú krehké a ohrozené, je dôvod na ostražitosť, v žiadnom prípade však nie na zúfalstvo. Neexistuje krajina a neexistovala doba, kde by sloboda nepotrebovala každodennú nákladnú a prácnu opateru a v kritických okamihoch aj srdnatú odvahu brániť jej základy. Nemôže existovať žiadna „vyspelá demokracia“, v ktorej by boli všetky otázky vyriešené, a v ktorej by neboli žiadne dôvody na nespokojnosť a kritiku.
Čo však dnes môže urobiť bežný občan na to, aby pomáhal predísť historickému osudu tých demokracií, ktoré skĺzli, niekedy náhle, no niekedy postupne a nebadateľne, na cestu tyranie?
Netreba vždy nevyhnutne zaujímať stranícky angažovaný postoj. Pre mnohých občanov to ani nie je dostupná či najlepšia možnosť. Spôsoby sú rôzne. V prvom rade si však musíme uvedomiť, že naše dnešné ústavne garantované práva nie sú malé a že ešte stále je možná občianska kontrola moci. Nič z toho sa, samozrejme, nedá robiť bez nevyhnutnej dávky občianskej odvahy a ochoty investovať energiu tam, kde to nemôže ihneď priniesť viditeľné a citeľné pôžitky a výhody. Nič z toho sa nerealizuje bez ochoty začať sa správať slušne a zodpovedne tam, kde sa práve nachádzame – doma, na ulici či v zamestnaní. Nič z toho sa nerealizuje, pokiaľ neodmietneme podvoliť sa, hoci aj jemnému a nenápadne uplatňovanému tlaku drobnej korupcie, každodennej bezohľadnosti a nevšímavosti, tupej rezignácie na veci verejné. Uplynulých dvadsať rokov však prinieslo aj potvrdenie toho, že žiadne darebáctvo nevedie k trvalému úspechu a pravda sa nakoniec presadí, často na nemilé prekvapenie darebákov. Je na každom z nás, na ktorej strane chceme stáť, až táto chvíľa nastane.
Pevná a pokojná viera v princípy slobodného a demokratického zriadenia je dôvodom na to, čo dnes vyhlasujeme a čím sa dnes hlásime k veľkému dejinnému zlomu roku 1989. Ten zlom pokladáme za skutočné, spontánne vystúpenie ľudu a rozhodne odmietame sprisahanecké teórie, ktoré ho zomiešňujú, spochybňujú a špinia monštruóznymi obvineniami jej účastníkov. Táto skutočná revolúcia je zároveň výzvou, ktorá trvá. „Slušná spoločnosť“ nie je výmysel idealistov ani radikálov, hoci predstavuje cieľ, ku ktorému sa môžeme iba neustále približovať. Aj tu platí, že cesta naspäť je nemožná. Žiadna prednovembrová rajská idyla v skutočnosti nikdy neexistovala, to iba nostalgická obrazotvornosť spôsobuje, že sa niektorým z nás tá šedivá a bezútešná komunistická éra môže javiť vo veselých farbách v porovnaní s prítomnými, bezprostredne pociťovanými problémami. V našich silách ani v našej kompetencii nie je privodzovať „svetlé zajtrajšky“, v ktorých následkom správnej mocenskej reorganizácie zmiznú všetky problémy a všetká ľudská zloba. Máme však pred sebou možnosť zmysluplnej budúcnosti v slobodnom svete, kde smieme nahlas hovoriť aj o svojich nádejách aj obavách. V slobodnom svete, kde smieme využiť dostupné možnosti na to, aby sme svoje nádeje napĺňali, aj na to, aby sme pomáhali tým, ktorých sny sa ocitli rozbité pod kolesami bezohľadnej politiky, ekonomických výkyvov alebo tragických životných zvratov.
Cesta slobody teda nie je cestou bez prekážok ani bez omylov, je to však cesta, ktorá má zmysel. Ten zmysel, ktorý sme si vydobyli v roku 1989, musíme znovu nájsť a znovu uskutočniť.
Fedor Gál, František Šebej, Peter Zajac, Tomáš Zálešák, Peter Tatár
Publikované v: .týždeň, č. 44/2009
]]>tirážtiraz
Slovensko 1989 - 1990
Naša vďaka a spomienka patrí:
Anne Erdélyovej, Tereze Grellovej, Antonovi Hodálovi, Pavlovi Hoffmannovi, Jánovi Langošovi, Petrovi Raševovi, Jozefovi Roškovi, Andrejovi Sámelovi, Vladimírovi Sládekovi, Slavomírovi Stračárovi, Marcelovi Strýkovi, Milanovi Šimečkovi a ďalším skvelým ľuďom, ktorí už nie sú medzi nami.
V dokumente byli použité archívne materiály, ktoré poskytli:
Česká televize, Originální Videojournal Praha, autori projektu a spolupracovníci.
Spolupracovali:
Katarína Adamicová, Juraj Alner , Ľubomír Badiar, Ján Bencúr, Ľuba Blaškovičová, Petra Bombíková – Maudgil, Daniel Bútora, Martin Bútora, Zuzana Cigánová, Miroslav Cipár, Katarína Čintalová, Ján Čarnogurský, Eva Dekanovská , Marcel Dekanovský, Martin Droppa, Ľubomír Feldek, Juraj Flamík, Veronika Folentová, Pavol Frič, Ivan Gabal, Andrej Gál, Eugen Gindl, Vladimír Hanzel, Václav Havel, Belo Hefler, Ivan Hoffman, Juraj Hrabko, Péter Hunčík, Tibor Huszár, Jana Jurášková, Juraj Kalina, Karol Kállay, Peter Kalmus, Milan Kňažko, Martin Koleják, Vladimír Komár, Mária Komárová, Mikuláš Konečný, Pavol Kováč, Jozef Kováč, Boris Kršňák, Jozef Kučerák, Ján Kuska, Miroslav Kusý, Edita Kušnierová, Jozef Kužma, Daniel Liška, Ján Lörincz, Ján Macko, Pavol Meluš, František Mikloško, Mária Mistríková, Peter Neuwirth, Kristína Neuwirthová, Miroslav Ondruš, Vladimír Pavlík, Jozef Polačko, Anton Popovič, László Prikler, Jan Ruml, Boris Seryj, Alexander Slafkovský, Ladislav Snopko, Ľubomír Stacho, Filip Struhárik, László Szigeti, Martin M. Šimečka, Ján Štrasser, Jana Šupová, Tibor Takáč, Peter Tatár, Zuzana Tatárová – Gindlová, Jan Urban, Filip Vagač, Inge Vagačová-Antalová, Ernest Valko, Tibor Varga, Eva Vargová, Vladimír Vološin, Ján Verčimák, Ján Záhradník a ďalší.
Tvorcovia dokumentu ďakujú:
Chez David, Penzion & Jewis restaurant v Bratislave, Nadácii Milana Šimečku, Nadácii otvorenej spoločnosti - Open Society Foundation, Stálej konferencii Občianskeho inštitútu v Bratislave, Stredoeurópskej nadácii - Central European Foundation, Veľvyslanectvu USA v Bratislave , Nadácii súčasného slovenského výtvarného genia, Nadaci pro vzdělání MAYA PRODUCTION s.r.o.
Vídeá, fotky a texty boli po prvý krát použité na stránkach www.tyzden.sk (v rubrike „Kauzy““ pod názvom „Novemer 1989“) a potom pri tvorbe dokumentu „Dobré ráno Slovensko“. Námet: Fedor Gál, Peter Zajac. Scenár: Martin Hanzlíček, Fedor Gál, Peter Zajac. Technická spolupráca: Rudo Vitkovič. Strih: Martin Hanzlíček. On – line: Karel Hurych. Zvuk: Václav Vondráček. Hudba: Oldřich Veselý. Kamera: Martin Hanzlíček. Rudo Vitkovič. Réžia: Martin Hanzlíček.
Autorom textov pri vídeách, s výnimkou posledného, je Peter Zajac
Osobitné poďakovanie, za to, že dokument vznikol, patrí:
Štefanovi Hríbovi, Vojtechovi Hronovi, Tomášovi Kramerovi, Štefanovi Meszlényimu, Janovi Novotnému, Rudolfovi Zajacovi.
Online aplikácia: grafický návrh: Milan Nedvěd, koncepcia a technologické riešenie: Jiří Pětvaldský]]>kontaktkontakt53